Dominik Tatarka životopis

Narodil sa v Plevníku – Drienovom (1913). Zomrel v Bratislave (1989). Gymnázium začal študovať v Nitre, maturoval v Trenčíne v roku 1932. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte KU v Prahe ( slovenský jazyk- francúzsky jazyk) a na parížskej Sorbonne. V rokoch 1939-1944 pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine a zúčastnil sa v SNP. Za jednoznačný odmietavý postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie ho po roku 1968 vylúčili zo všetkých organizácií a bol pod dozorom štátnej bezpečnosti. Knižne debutoval súborom noviel a poviedok V úzkosti hľadania (1942). V siedmich prózach zbierky autor analyzuje vnútorné, mravné a existenčné otázky človeka, ktorý „ hľadá " stratené istoty. Obraz človeka, poznačeného vojnovým rozkladom spoločnosti, vykresľuje román Panna zázračnica (1944). Opisuje úzkostný životný pocit „ otrávenosti " vojnovej generácie. V románe Farská republika (1948) sa stavia do pozície dôsledného kritika spoločenských, politických a kultúrnych pomerov v Slovenskom štáte. Jeho knižný výber poviedok a fejtónov Ľudia a skutky bol zošrotovaný. V tom istom roku mu vychádza román Prvý a druhý úder. V roku 1954 vydáva román Radostník s tematikou združstevňovania dediny a o rok neskôr budovateľský román Družné letá. Vo všetkých troch dielach splatil daň dobovému schematizmu. Cestopisná próza Človek na cestách (1957) hovorí o živote viacerých krajín ( Švajčiarsko, Anglicko, Francúzsko, Mongolsko). Kniha dvoch noviel Rozhovory bez konca (1959) na osobnej retrospektíve sa premieta do úvah o zmysle života ( Kohútik v agónii ) a významné mravnej obete ( Ešte s vami pobudnúť). V komornej novele Prútené kreslá ( 1962) vychádza z osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred 2. svetovou vojnou. Dominuje v nej hodnota ľudského porozumenia a lásky k žene. V satire – pamflete Démon súhlasu (1963), rozprávač Bartolomej Boleráz ma viaceré autobiografické črty. Jeho osobnosť je rozpoltená na dve protichodné časti : prvá sa chce riadiť vlastným rozumom a názormi, druhá sa však prispôsobuje všeobecnému pokrytectvu a súhlasu s názormi tých, ktorí sú pri moci. Pokrytectvo je príznačné pre Valizlosťa Mataja, kultúrneho a politického pracovníka. Ten si vlastné názory ponecháva pre seba a na verejnosti hlása opak. V rokoch normalizácie, keď bol doživotne vykázaný z oficiálnej literatúry, vďaka jeho kontaktom so spoločenstvom Charta 77 svoju literárnu tvorbu veľmi zosobnil.

Písal akoby nekončiaci denník, v ktorom otvorene hovoril o tom ,čo prežíval, vnímal, cítil, o čom premýšľal, s čím alebo s kým žil. Voľná trilógia Písačky, prvá časť bola vydaná v Prahe v roku 1979, druhá časť Sám proti noci v Mníchove 1948 a tretia s názvom Listy do večnosti v Toronte 1986. Ďalšie Tatarkovo dielo sa zrodilo v roku 1985, keď pražská historička umenia Eva Štolbová s ním nahrávala svoje rozhovory. Rozpráva v nich o detstve, štúdiách, stretnutiach so spisovateľmi. Ide o poeticko – reflexívne spomínanie, ktoré dostalo názov Navrávačky a vyšlo roku 1988. Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela slovenskej a českej literatúry, ktoré nesmeli doma vyjsť.