Maximilián Hell: Životopis

Maximilián Hell bol jedným z najvýznamnejších slovenských astronómov, matematikov a fyzikov. Narodil sa 13. augusta 1720 v mestečku Schemnitz v Maďarsku ako syn vodára Matthiasa Corneliusa Hella. Mal dvoch bratov: Ignáca a Jozefa Karla. Po základnej škole išiel do Trenčína študovať k jezuitom, a potom na vysokú školu do Viedne, kde sa zameral na filozofiu a matematiku. V roku 1745 sa zamestnáva v Jezuitskej hvezdárni, kde je jeho spolupracovníkom tedajší významný astronóm Jozef Frenz. O dva roky dokončuje štúdium u jezuitov a je vysvietený za kňaza. Odchádza do Klausburgu ako učiteľ matematiky. Tiež bol inštruovaný, aby tam založil hvezdáreň. Roku 1755 sa vracia do Viedne a príjma miesto v univerzitnom astronomickom programe. Začiatkom roku 1757 začína publikovať v novinách efermeridy najjasnejších planétok. (Efermeridy sú predpovede pohybu nebeských telies na základe krátkodobého pozorovania.)

Rok 1769 je najvýznamnejší v jeho živote. V tomto roku je predpovedaný prechod Venuše cez slnečný kotúč. Vďaka pozorovaniu prechodu Venuše sa totiž dá presnejšie určiť slnečná paralaxa a tým aj vzdialenosť Slnka od Zeme. Hell sa dostáva do dánskej expedície, kde ho prijali vďaka jeho mimoriadným pozorovacím schopnostiam. Expedícia sa vydáva za polárny kruh na ostrov Fehmar, ktorý je nórskym teritóriom. Výsledky pozorovania Hell zverejnil až v roku 1770, teda o rok neskôr. Kvôli výrazným výchylkám v jeho údajoch naňho padá podozrenie z falšovania meraní a je zahájené vyšetrovanie. Na pôvodných meraniach sú nájdené stopy rozmazaného atramentu. To vyšetrovaciu komisiu dovedie k záveru, že údaje boli sfalšované. Hellova vedecká reputácia je týmto zdiskreditovaná a Hell sa utiahne do úzadia. Zostáva vo Viedni, kde až do smrti pracuje ako učiteľ matematiky.
V marci 1792 dostáva akútny zápal pľúc a ako 72-ročný umiera. Pochovaný je na viedenskom cintoríne Ezersdorf.

Pred viac ako storočím, v roku 1892 bola už stredná vzdialenosť od Slnka známa, a preto sa americký astronóm John G. Hagan podujal zopakovať Hellove pozorovania na tom istom mieste, kde sa pred deveťdesiatimi rokmi skláňal k objektívu ďalekohľadu sám Hell. Namerané výsledky sa až prekvapujúco zhodovali s Hellovými. Hagan to pripisuje čistému arktickému vzduchu a výborným poveternostným podmienkam. Po reanalýze Hellových zápiskov sa zistilo, že rozotreté šmuhy atramentu museli byť pri mazaní ešte vlhké. To znamená, že údaje boli opravované pri pozorovaní. Hella rehabilitovali.
Hell bol významný astronóm. Jeho meno nezostane nikdy zabudnuté, pretože ho nesie aj kráter na odvrátenej strane Mesiaca:
Kráter Hell Ako prvá ho vyfotografovala sovietska sonda Luna 3 v roku 1959. Jeho podrobnejším skúmaním sa zaoberala až americká sonda Lunar orbiter, ktorá priniesla aj prvé ostrejšie snímky z jeho vnútra a aj prvé infračervené snímky. Je nepravidelného tvaru. Má priemer asi 233 km a vo vo vnútru je niekoľko menších kráterov. Je dosť prekvapujúce, že taký veľký kráter, akým je Hell, má hĺbku iba 4 km. V kotline je silnejšia magnetizácia a je viac rádioaktívna než pôda okolo nej, čo je spôsobené tým, že vulkanické horniny sú zahrabané pod povrchom krátera.

Hell bol najvýznamnejším astronómom v histórii Slovenska vôbec. Jeho zásluhou boli rôzne vedecké objavy a zaslúžil sa o to, aby veda postúpila o ten krôčik dopredu. Jeho vedecká kariéra sa kvôli neprajníkom a ľuďom, ktorí mu závideli je schopnosti rýchlo skončila. Je to viac ako poľutovaniahodné a poukazuje to na to, že ľudská závisť prekračuje obdobia a nepozná hraníc. Kto vie, koľko astronómov už muselo skončiť svoju sľubnú kariéru a nikdy sme sa o nich nedozvedeli. Možno by si niektorý z nich tiež zaslúžili, aby bolo ich mena navžy zväčnené na astronomických mapach Mesiaca.