Prvého decembra o 22.46 h, niekedy koncom šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia otriasol polostrovom Florida výbuch. Z hlavne mamutieho dela zvaného Columbiada v plameňoch vyletel dutý projektil. V ňom sedeli traja muži. Mierili na Mesiac. Takto sa začína román Jula Verna Cesta na Mesiac. „To je ale výmyselník,“ blahosklonne sa usmievali vedci z parížskej akadémie vied. 20.júla 1969 na planétu Zem dorazila správa: „Pristáli sme.“ Už o okamih sa noha kozmonauta lode Columbia prvýkrát v ľudskej histórii dotkla povrchu Mesiaca. Ľudstvo začalo svoj skutočný príbeh v kozme. Nazvime to náhodou. Veď Vernovi hrdinovia sa na rozdiel od tých skutočných na Mesiac nedostali. Predpovede lietadla, ponorky a gramofónu zasa pripíšme šťastene a vyhneme sa pocitu straty pôdy pod nohami, ktorý Jules Verne svojimi románmi dokáže vyvolať.

Otec fantastu, veľavážený právnik Verne z francúzskeho mesta Nantes bol známy svojou horšou povahou. Pred súdom ho nevykoľajili ani najzákernejšie výpady protivníkov. Jeho syn Jules ho však vedel vytočiť ako nik iný. Nikdy nezabudol na zmätok, ktorý malý Jules spôsobil v rodine, keď ušiel zo školy a prihlásil sa za plavčíka na obchodnej lodi. Našťastie, ho stihli chytiť ešte v prístave.

Štúdiá práva mu napravia hlavu, myslel si otec, keď ho v roku 1874 vysielal na vysokú školu do Paríža. O šesť rokov mladý Jules stále využíva študentské príspevky z otcovho vrecka, diplom nikde, zato počet divadelných hier, ktoré pozná, sa každý večer zvyšuje.
Do Nantes onedlho priletí správa: Julovi publikovali prvú vlastnú hru. Otcovi stoja vlasy dupkom a prestáva ho financovať. Vlak synovej kariéry je však už za výhybkou. V kníhkupectvách sa začínajú objavovať prvé fantastické príbehy podpísané menom Jules Verne.
Jeho každodennými spolupracovníkmi sa namiesto súdnych poslíčkov stávajú zamestnanci parížskych knihovní: Verne trávi dlhé hodiny štúdiom geológie, strojárstva a astronómie.

O nejaký čas si naňho začínajú ukazovať synkovia parížskych mešťanov: „Aha, to je ten, čo napísal Päť týždňov v balóne.“
Vernova myseľ začína fungovať ako výkonná elektráreň: každý úspech mení na kalórie pre vymýšľanie nových dobrodružstiev pre svojich hrdinov. „Ach, aká cesta! Aká nádherná a výnimočná cesta. Vstúpili sme do zeme cez jeden vulkán a vyhodilo nás von druhým,“ píše autor v Ceste do stredu zeme, zatiaľ čo nepretržite nasáva do mozgu technické a prírodovedecké informácie a vzápätí z neho vyvrhuje znepokojujúco presné fantázie.

Chrlí bláznivé knihy, ktoré ctihodní Francúzi čítajú svojim deťom pred spaním a omámení jeho príbehmi, tajne, aby ich manželky nevideli, pokračujú do hlbokej noci. Dvadsaťtisíc míľ pod morom, Cesta okolo sveta za osemdesiat dní, Robur, pán sveta, Tajuplný ostrov ovládajú pulty kníhkupectiev aj hlavy neopatrných čitateľov. Kapitán Nemo, pradedo moderných komiksových supermanov, preskakuje z príbehu do príbehu a robí z nich seriálové čítanie.

Z Verna je onedlho slávny starosta mesta Amines, obrnený pred opovrhovaním vážnych vedcov tučným bankovým kontom. V rukopise Paríž v 20. storočí predpovedá úpadok humanitných vied, opisuje koncert, na ktorom „klavirista koncertuje s pomocou elektrických drôtov, jeho nástroj je spojený s klavírmi v Londýne, Viedni, Ríme, Petrohrade a Pekingu“. Všetko prebieha pred desaťtisícami poslucháčov a „za nesmierneho lomozu“. Keď návštevníci opustia koncertnú sieň, ocitnú sa „na uliciach zaplavených svetlom elektrických lámp, pod oblohou hmýriacou sa tisíckami vzdušných vozidiel a omnibusov“. Rodený Francúz si neodpustí podpichnutie: v jeho románe je Veľká Británia kolóniou Spojených štátov amerických.

Kým autor vzrušene hlása víťaznú cestu technického pokroku, postavička človeka z mäsa a kostí, ktorá sa za ním skrýva, má čoraz nižšie zvesené plecia. Dôsledky vojny s Prusmi, stroskotané manželstvo, neschopnosť komunikovať s vlastným synom, pokus o jeho zavraždenie vlastným synovcom a smrť milenky postupne menia rojka na starého mrzúta. Ale možno bolo jeho mrzútstvo len zásterkou - aby nikto nezistil, že mal v zadnom dvore v stodole ukrytý stroj času.