Ján Botto
27.1.1829-28.4.1881

Ján Botto bol slovenským romantickým básnikom, príslušníkom štúrovskej generácie, ktorého poézia bola úzko spätá s ľudovou slovesnosťou. Vyjadruje myšlienky národnooslobodzovacieho a sociálneho boja. Jeho literárna tvorba odzrkadľuje udalosti čias, v ktorých žil a je zavŕšením revolučno – romantickej línie slovenskej poézie.

Narodil sa 27. januára 1829 v roľníckej rodine vo Vyšnom Skálniku na Gemeri. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch a od roku 1843 na evanjelickom lýceu v Levoči. Ihneď po svojom príchode do Levoče sa stal členom Jednoty mládeže slovenskej. Na lýceu študoval v čase, keď sem prišli trinásti Štúrovi prívrženci z Bratislavy na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra z katedry. Na štúdiách v Levoči sa dostal do kruhu štúrovských študentov. Osvojil si Štúrove ideové a národno spoločenské náhľady a názory na ľudovú poéziu. Všetko toto dôsledne uplatňoval vo svojej básnickej činnosti. V Levoči začal svoju literárnu činnosť. Svoje prvé diela uverejnil pod pseudonymom Janko Maginhradský v levočskom písanom zábavníku Holubica už roku 1846. Popri vlastnej literárnej tvorbe zapisoval ľudové povesti (ktoré vyšli v zbierke P. Dobšinského a A. H. Škultétyho Slovenské povesti).V roku 1847 odišiel študovať zememeračské inžinierstvo do Pešti, kde ho zastihli revolučné udalosti. Už počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian. V roku 1860 sa trvalejšie usadil v Banskej Štiavnici Tu bol v úzkom kontakte s P. Dobšinským. V Štiavnici dokončil Smrť Jánošíkovu, ktorá vyšla v druhom ročníku almanachu Lipa.

Koncom roku 1870 odišiel do Banskej Bystrice a robil zememeračské práce na Horehroní. Finančne bol dobre zabezpečený a podporoval Maticu Slovenskú (bol členom literárneho odboru) i slovenské gymnázium v Revúcej (bol jeho zakladajúcim členom a patrónom.) Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol, v r.1880 vyšiel súbor jeho poézie pod názvom Spevy Jána Bottu ako prvý zväzok Knihovny československej v Prahe. V slovenskej spoločnosti to vyvolalo radosť a rozruch, a na Národných slávnostiach v Martine toho istého roku bol ocenený. Botto len – len, že sa dožil tohto ocenenia. 28. apríla 1881 v Banskej Bystrici náhle zomrel vo veku 52 rokov.

Vo svojej tvorbe čerpal z ľudovej poézie a využíval jej obraznosť a symboliku. Usiloval sa zdôrazniť zápas za slobodu. Vidieť to najmä v jeho rozsiahlejších alegorických skladbách: Svetskí víťaz, Poklad Tatier, Obraz Slovenska. Alegorickosť je zreteľná aj v Bottovej baladickej tvorbe: Žltá ľalia, Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú, i v ľudových povestiach: Tajný šuhaj, Práčka na Rimave, Rimavín. Svet povestí sa prejavuje aj vo vlasteneckých básňach: Vojenské piesne, Duma nad Dunajom, K holubici.

Prenikavý úspech dosiahol skladbou Smrť Jánošíkova. Postavu ľudového hrdinu nezobrazuje cez hrdinské činy, sústreďuje sa na posledné chvíle Jánošíkovho života a len v záberoch a vyznaniach zaznieva náznak hrdinského boja za slobodu. Tým sa však nijako neoslabuje hrdinskosť básne. Bottov Jánošík nemá pocit viny, vie, že všetko, čo vykonal, urobil v záujme slobody a spravodlivosti. Previnil sa iba proti „ľudským zákonom“, ktoré nemilosrdne odsúdia každého, kto bojuje za spravodlivosť a slobodu. Za tieto vznešené ideály neváha obetovať ani svoj život.

Básnik Ján Botto patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov slovenského literárneho romantizmu.