Keď sa povie “Albert Einstein”, každému vzápätí príde na um pojem “teória relativity”. Položil ňou základ novému obrazu sveta. Narodil sa v Ulme v židovskej rodine 14. Marca1879; zomrel 18. Apríla 1955 v Princetone; je pokladaný za “otca novej éry fyziky”; v osobnom živote dokázal zostať vždy skromný a láskavý. Na rozdiel od celého sveta, ktorý ho pokladal za génia, on sám sa k otázke svojej geniality vyjadril (výrok ho preslávil) takto:” Nemám nijaké zvláštne nadanie, som iba vášnivo zvedavý.”

Einstein vlastne predstavuje markantný príklad toho, ako môže zdanlivo priemerný človek docieliť úspech. V škole a v štúdiu patril skôr k zaostávajúcim – i to však malo základ kdesi inde než v nedostatku schopností; no a jeho pracovná kariéra bola spočiatku tiež skôr poskromnejšia. Jeho životným krédom bolo:! Fantázia je dôležitejšia ako vedomosti.” To ona ho viedla na jeho epochálnej mysliteľskej ceste až k teórii relativity.

Einstein vyrastal v Mníchove a študoval v Zürichu. Roku 1902 sa zamestnal na patentovom úrade v Berne. Zostal v ňom sedem rokov a tu vo voľnom čase napísal svoju doktorskú dizertačnú práce (21 – stranovú!), nazvanú Nové určovanie molekulárnych dimenzií, a okrem toho aj vedecké pojednanie Elektrodynamika pohybujúcich sa častíc. Ako rozprával istému priateľovi, raz ráno, keď sa zobudil, dostal nápad. Tým nápadom bola teória relativity, ktorá však potrebovala ešte niekoľko desaťročí na svoje rozpracovanie a na to, aby sa presadila. Vychádzal z dvoch otázok:” Čo by sa stalo, keby som sa pustil za svetelným lúčom a napokon ho dohonil?” Výsledná odpoveď znela:” Čas a priestor nie sú dve navzájom odlišné veličiny, ale vytvárajú spolu štvorrozmernú jednotu.” To, že svoju tézu nazval teóriu relativity, zdôvodňuje takto:” Vo svojich úvahách o problematike priestoročasu som dospel k poznatku, že priestor, čas a hmota sú pojmy iba relatívne, t. j. platia len vo vzťahu ku konkrétnemu subjektu.” Tento poznatok je skoncentrovaný v slávnej Einsteinovej rovnici E = mc2 (Energia sa rovná hmote vynásobenej rýchlosťou svetla na druhú). Hmota telesa závisí od jeho rýchlosti, hmota a energia sú vo vzájomnej súvislosti. Jedna z definícií charakterizujúcich jeho teóriu zdôrazňuje, že sa ňou “ruší rozpor medzi hmotou a energiou tým, že hmota sa chápe ako zmrazená energia a energia ako skvapalnená hmota”. Heslovite to možno vyjadriť spojením “zakrivený priestor a časový ohyb”.

Keď sa v Berlíne o 33 rokov po vyslovení Einsteinovej tézy – roku 1938 – Ottovi Hahnovi, Fritzovi Straßmannovi a Lise Meitnerovej podarilo rozštiepiť atóm uránu, znamenalo to nielen začiatok “atómovej éry”, ale aj potvrdenie Einsteinovej teórie v praxi: z malého množstva hmoty sa dá získať veľké množstvo energie. Prvá atómová bomba roku 1945 to demonštrovala iba tým drastickým spôsobom.

Medzi vyslovením a potvrdením tézy však uplynuli roky, v priebehu ktorých získal Einstein profesúru v Zürichu, Prahe a Berlíne, potom Nobelovu cenu, emigroval (1933) a stal sa svetoznámym človekom, všeobecne pokladaným za najväčšieho fyzika od Newtonových čias. Za tieto roky sa však odohrala aj “einsteinovská dráma” a “prehrešenie fyzikov” (R. Oppenhiemer). Einstein neskôr vyslovil sebaobžalobu:” Vo svojom živote som sa dopustil veľkej chyby, keď som podpísal list, v ktorom sa odporúča výroba atómovej bomby.” Práve on, ktorý bol celý živor pacifista” Vedy však – roku 1939 – zoči-voči ohrozeniu svetového mieru a z lojality voči Amerike, ktorej občanom sa medzičasom stal, to pociťoval ako svoju povinnosť. Až do samej smrti ho to potom trápilo – tým väčšmi, že vtedajší strach pred nemeckou atómovou bombou sa zakladal na neinformovanosti: nemeckí vedci nikdy nepracovali na jej vyvinutí.

V americkom Princetone požíval síce vážnosť a úctu, ale necítil sa tu doma. Roku 1950 sa priznal svojej nevlastnej dcére:” Už 17 rokov žijem v Amerike, a pritom som si neosvojil nič z mentality tejto krajiny.” Podobne ako mnohí ďalší emigranti zhrýzal sa túžbou po Európe, ale na to, aby sa ešte raz presťahoval nazad, sa už cítil pristarý. Roku 1952 odmietol ponuku stať sa prezidentom Izraela; po celý život si bol vedomý, že na politické úlohy by nestačil.