Staroveký grécky idealistický filozof, -Sokratov žiak, zakladateľ – objektívneho idealizmu, autor vyše 30 filozofických dialógov (Sofistes, Parmenides, Teaitetos, Ústava a i.). Obhajoval idealistický svetonázor a aktívne bojoval proti materialistickým učeniam tých čias. Využíval učenie Sokratovo, - Pytagorovcov – Parmenidovo a – Herakleitovo. Na objasnenie rozvíjal teóriu o existencií netelesných foriem vecí, ktoré nazýval „druhmi“ alebo „ideami“ a ktoré stotožňoval s bytím. Proti ideám staval nebytie, ktoré stotožňoval s hmotou priestorom. Zmyslový svet sa podľa neho rodí z „ideí“ a „hmoty“ a zaujíma stredné postavenie medzi nimi. „Idey“ sú večné, „nadpozemské“, nevznikajú, nezanikajú, sú nezávislé, nezávisia od priestoru a času. Zmyslové veci sú prechodné, relatívne, závisia od priestoru a času. Stredobodom Platónovej kozmológie je určenie o „svetovej duši“, stredobodom psychológie učenia o tom, že duša je navrhnutá do väzenia nášho tela a učenie o prevteľovaní. Platón rozlišoval druhy poznania podľa rozdielov medzi poznávanými predmetmi. Správne poznanie je možné iba o skutočne jestvujúcich „druhoch“. Prameňom takéhoto poznania sú spomienky nesmrteľnej duše človeka na svet ideí, ktorý duša pozorovala pred svojím presídlením do smrteľného tela. O zmyslových veciach a javoch nemožno mať poznatok, iba pravdepodobnú „mienku“. Medzi idey a zmyslové veci umiestnil Platón matematické objekty, ktoré sú prípustné rozumovému poznaniu. Metódou poznania je „dialektika“, ktorou rozumel dvojitú cestu: zovšeobecňovanie pojmov až po najvyššie rady a spätný zostup od najvšeobecnejších pojmov k menej všeobecným. Proces zostupu sa pritom týka iba „druhov“ („ideí“), ale netýka sa jednotlivých zmyslových vecí. Svojimi politickými názormi bol Platón predstaviteľom aténskej aristokracie. Vo svojom učení o spoločnosti opísal ideálny aristokratický štát, ktorého predpokladom je otrocká práca(Zákony): štát riadia „filozofi“, ochraňujú ho „strážcovia“ či „vojaci“; pod týmito skupinami slobodných občanov stoja „remeselníci“. Platónova utópia bola podľa Marxa aténskou idealizáciou egyptského kastovného zriadenia; Marx navyše konštatoval, že Platón geniálne pochopil úlohu deľby práce pri vytváraní gréckeho mestského štátu(polis). Jeho učenie malo veľkú úlohu v ďalšom vývine idealistickej filozofie a využívajú ho i v súčasti protivníci materialistického svetonázoru.

Myšlienky:
Šťastie? To sa neprezíva, iba sa naň spomína.
Odpúšťaj celému svetu, iba sebe nič.