Albert Einstein: životopis

Keď sa povie „Albert Einstein,“, každému vzápätí príde na um pojem „teória relativity“. Položil ňou základ nového obrazu sveta. Narodil sa v Ulme v židovskej rodine 14.marca 1879, zomrel 18.apríla 1955 v Princetone, je pokladaný za „otca novej éry fyziky“, v osobnom živote dokázal vždy zostať skromný a láskavý. Na rozdiel od celého sveta, ktorý ho pokladal za génia, on sám sa k otázke svojej geniality vyjadril (výrok sa preslávil) takto: „Nemám nijaké zvláštne nadanie, som iba vášnivo zvedavý.“

Einstein vlastne predstavuje markantný príklad toho, ako môže zdanlivo priemerný človek dosiahnuť úspech. V škole a v štúdiu patril skôr k zaostávajúcim –i to však malo základ kdesi inde, než v nedostatku schopností, no a jeho pracovná kariéra bola spočiatku tiež skôr poskromnejšia. Jeho životným krédom bolo: „Fantázia je dôležitejšia ako vedomosti.“ To ona ho viedla na jeho epochálnej mysliteľskej ceste až k teórii relativity.

Einstein vyrastal v Mníchove a študoval v Zürichu. Roku 1902 sa zamestnal na patento-vom úrade v Berne. Zostal v ňom sedem rokov a tu vo voľnom čase napísal svoju doktorskú dizertačnú prácu (21 stranovú!), nazvanú Nové určovanie molekulárnych di-menzií, a okrem toho aj vedecké pojednanie Elektrodynamika pohybujúcich sa častíc. Ako rozprával istému priateľovi, raz ráno, keď sa zobudil, dostal nápad. Tým nápadom bola teória relativity, ktorá však potrebovala ešte niekoľko desaťročí na svoje rozpracovanie a na to, aby sa presadila. Vychádzala z dvoch otázok: „Ako sa správajú prírodné zákony vo vzduchoprázd-ne?“ a „Čo by sa stalo, keby som sa pustil za svetelným lúčom a napokon ho dohonil?“ Výsledná odpoveď znela: „Čas a priestor nie sú dve navzájom odlišné veličiny, ale vytvárajú spolu štvorrozmernú jednotu.“

To, že svoju teóriu nazval teóriou relativity, zdôvodňuje takto: „Vo svojich úvahách o problematike priestoročasu som prišiel k poznatku, že priestor, čas a hmota sú pojmy iba relatívne, t.j. platia len vo vzťahu ku kon-krétnemu subjektu.“ Tento poznatok je skoncentrovaný v slávnej Einsteinovej rovnici E=mc2 (energia sa rovná hmote vynásobenej rýchlosťou svetla na druhú). Hmota telesa závisí od jeho rýchlosti, hmota a energia sú vo vzájomnej súvislosti. Jedna z definícii charak-terizujúcich jeho teóriu zdôrazňuje, že sa ňou „ruší rozpor medzi hmotou a energiou tým, že hmota sa chápe ako zmrazená energia a energia ako skvapalnená hmota“. Heslovite to možno vyjadriť spojením „zakrivený priestor a časový ohyb.“

Keď sa v Berlíne o 33 rokov po vyslovení Einsteinovej tézy –roku 1938– Ottovi Hahnovi, Fritzovi Straßmannovi a Lise Meitnerovej podarilo rozštiepiť atóm uránu, znamenalo to nielen začiatok „atómovej éry“, ale aj potvrdenie Einsteinovej teórie v praxi: z malého množstva hmoty sa dá získať veľké množstvo energie. Prvá atómová bomba roku 1945 to iba demonštrovala týmto drastickým spôsobom.

Medzi vyslovením a potvrdením však uplynuli roky, v priebehu ktorých získal Einstein profesúru v Zürichu, Prahe a Berlíne, potom Nobelovu cenu, emigroval (1933) a stal sa svetoznámym človekom, všeobecne pokladaným za najväčšieho fyzika od Newtonových čias. Za tieto roky sa však odohrala aj „einsteinovská dráma“ a „prehreše-nie fyzikov“ (R. Oppenheimer). Einstein neskôr vyslovil sebaobžalobu: „Vo svojom živote som sa dopustil veľkej chyby, keď som podpísal list, v ktorom sa odporúčala výroba atómovej bomby.“ Práve on, ktorý bol celý život pacifista! Vtedy však –roku 1939– zoči-voči ohrozeniu svetového mieru a z lojality voči Amerike, ktorej občanom sa medzičasom stal, to považoval ako svoju povinnosť. Až do samej smrti ho to potom trápilo –tým väčšmi, že vtedajší strach pred nemeckou atómovou bombou sa zakladal na neinformovanosti: nemeckí vedci nikdy nepracovali na jej vyvinutí.