V americkom Pricetone požíval síce vážnosť a úctu, ale necítil sa tu doma. Roku 1950sa priznal svojej nevlastnej dcére: „Už 17 rokov žijem v Amerike, a pritom som si neosvojil nič z mentality tejto krajiny.“ Podobne ako mnohí ďalší emigranti, zhrýzal sa túžbou po Európe, ale na to, aby sa ešte raz presťahoval nazad, sa už cítil pristarý. Roku 1952 odmietol ponuku stať sa prezidentom Izraelu, po celý život si bol vedomý, že na politické úlohu by nestačil.

Vo voľnom čase sa oddával počúvaniu hudby a plachteniu. Dva razy sa oženil. Keď zomrel, celý svet si ho pripomínal ako „muža storočia“. Jeho celoživotné dielo ocenil Max Born slovami: „Jeho práca predstavuje vrchol v celom súčasnom fyzikálnom obraze sveta.“ A. Gastorn Bacherald už roku 1951 konštatoval: „Einsteinovským poznaním sa za-čína systémová revolúcia v základných poj-moch.“ Mnohí „antieinsteinovci“ ,seriózni, i takí, ktorých nemožno brať vážne, sa po Einsteinovej smrti viac ráz pokúšali „vyvrátiť“ jeho teóriu relativity alebo dokazovať jej vyvrátiteľnosť. Ako serióznu treba –aspoň nateraz– pokladať rozhodne tézu, že poeinsteinovská fyzika síce nevyvrátila jeho teóriu a obraz sveta, ale rozvíja, obmieňa a modifikuje ich ďalej. Vychádza sa pritom z Einsteinových vlastných téz a deje sa tak s akousi nevyslovenou prirodzenosťou, založe-nou na predpoklade, že i on by mal pochopenie pre vedeckú extrapoláciu a tvorivé domýšľanie vchádzajúce „tými istými dverami, ktoré fakticky sám pootvoril“. Medzi modifikátormi a modernizátormi Einsteina treba predovšetkým spomenúť anglického fyzika Stephena Hawkina a jeho učiteľa (v súčasnosti kritika) Rogera Penrosa. Tým sporným bodom, na ktorom sa krútia (a na ktorom do istej miery aj stroskotávajú) všetky vedecké debaty, je fakt, že „obidve prenádherné veľké teórie predstavujúce piliere súčasnej fyziky“ (teda kvantová mechanika a všeobecná teória rela-tivity) sú síce samy o sebe „potvrdené tými najsubtílnejšími experimentmi“, ale na druhej strane sú priam čudesne „nezlučiteľné jedna s druhou“.

Na to, aby sa celá záležitosť dala definitívne uzavrieť, je celý „poeinsteinovský obraz sveta.“ priveľmi v pohybe a v stave polemík medzi špecialistami. (Dnes fyzika spochybňuje dokonca aj možnosť, že by sa v tejto veci dalo vôbec k nejakému definitívne-mu záveru dospieť. V istom príhovore z tridsiatych rokov, z ktorého sa zachoval zvukový záznam (ďalej je zachovaný doslovne), vyznal sa Einstein zo svojho osobného náboženstva, svedčiaceho o ozajstnej humánnosti a duchovnej hĺbke. „Neverím v slobodu vôle,“ povedal pri tejto príležitosti.

„Celý svoj život mám na pamäti Schopenhauerove slová, že človek môže pokojne robiť to, čo chce, ale nemôže chcieť to, čo by chcel. To ma núti zmieriť sa s ľudským činmi aj vtedy, keď ma zarmucujú. Toto poznanie neslobody vôle ma chráni pred tým, aby som sám seba a ľudí okolo seba bral príliš ako jednajúce a úsudky vynášajúce indivíduá, preto ani nestrácam humor. Nikdy som sa nepechoril za slávou ani za prepychom, a dokonca nimi značne opovrhujem. Moje zanietenie za sociálnu spravodlivosť mi neraz spôsobilo konflikty s ľuďmi, ale rovnako to bolo aj v prípade môjho odmietania akýchkoľvek väzieb a závislostí, ktoré sa mi zdali absolútne nevyhnutné. Stále mám v úcte jednotlivca a prechovávam neprekonateľný odpor voči násiliu a spolkárčeniu. To všetko sú dôvody, prečo som pacifista a antimilitarista, prečo odmietam akýkoľvek nacionalizmus, aj taký, ktorý sa tvári ako vlastenectvo. Vždy som pokladal za nespravodlivé všetky výsady vyplývajúce z postavenia či majetku a takisto za neoprávnený považujem prehnaný kult osobnosti. Prikláňam sa k ideám demokracie, hoci dobre viem, aké nevýhody má táto štátna forma. Sociálnu spravodlivosť a hospodársku ochranu jednotlivca som vždy pokladal za dôležité ciele štátneho spoločenstva. Vo svojom každodennom živote som síce typický osamelý bežec, ale vedomie, že je tu kdesi akési neurčité spoločenstvo tých, ktorí sa usilujú o pravdu, krásu a spravodlivosť, mi nikdy nedovolilo pripustiť si pocit osamelosti. To najkrajšie a najhlbšie, čo človek môže zažiť, je precítenie tajuplnosti. To motivovalo všetky hlboké ľudské snaženia v umení aj vo vede. Ten, kto nezažil tento pocit, pripadá mi, aj keď nie hneď ako mŕtvy, ale rozhodne ako slepý. Precítenie, že za všetkým tým, čo sa dá zažiť, sa skrýva aj čosi, na čo náš duch nestačí a čoho krásu a vznešenosť dokážeme uchopiť iba sprostredkovane a v podobe nejasného odrazu, to je moja viera a v tomto zmysle sa pokladám za veriaceho. Stačí mi, ak môžem túto tajomnosť s obdivom tušiť a ak sa na základe toho, čo vystupuje do popredia v javovej oblasti štruktúry bytia, plný pokory môžem pokúšať získať aspoň matný obraz aj duchovne.“