„Maliarstvo je poézia, ktorá je videná ale nepočutá a poézia je maliarstvo, ktoré je počuté, ale nevidené.“ Leonardo

Mažby
Napriek tomu, že Leonardo vytvoril relatívne malý počet malieb a veža z nich ostalo nedokončených, predsa len bol neobyčajný maliar, ktorý svojimi inovatívnymi mažbami pôsobil na mnoho ďalších umelcov. Počas mladosti sa jeho štýl dosť podobal štýlu jeho učiteža, ktorým bol Verocchio, ale postupne sa odpútaval od tuhého, silného a svojím spôsobom strnulého spôsobu zobrazovania figúr učiteža a vyvinul oveža atmosférickejšiu a evokatívnejšiu kompozíciu.
Prvou Leonardovou mažbou, ktorú možno presne datovať, je kresba z gelérie Uffizi s nápisom: „V deň Panny Márie Snežnej, 5.augusta 1473.“ Vo svojej kresbe dokazuje nielen určitú zrelosť, ale prajavuje v nej aj komplexnosť svojich záujmov, bezmedzné, neprestajné hžadanie uvažovaním i zmyslami. Čím viac sa pohžad do rovinatej krajiny prehlbuje, tým intenzívnejšie vyvoláva mäkká a žahká čiara v divákovi dojem atmosféry.

Rovnaký pokrok možno ešte zretežnejšie sledovať na anjelovi a kejine za ním v časti Verrocchiovho obrazu Kristov krst. Je to už práca budúceho „vynálezcu“ geometrickej, architektonickej štruktúry obrazu, ktorá sa udržala celé 16. storočie. Identifikácia Leonardových diel bola vždy problémom, o čom svedčí aj obraz Zvestovanie, ktorý je dnes v Louvri. Jedná sa o malý tabužový obraz (14x59 cm), pravdepodobne predela, ktorý sa až do roku 1875 prisudzoval Domenicovi Ghirlandaiovi. Dnes sa pokladá za isté, že vznikol vo Verocchiovej dielni. Uplatňuje sa v ňom už leonardovská koncepcia priestorovej hĺbky, založenej na slede svetlých tvarov a plôch na tmavom pozadí. Ďalšie Zvestovanie pochádza z kostola San Bartolomeo v Monteoliveto. Je oveža väčšie ako Zvestovanie z Louvru a dlho sa pripisovalo takisto Ghirlandaiovi. Tvár dôstojnej mladučkej Pany Márie pripomína skôr Verrocchia, kým mimoriadne čistý profil anjela poukazuje na Botticelliho. Avšak prenikavý, takmer prírodovedný záujem o vegetáciu lúky a hĺbku priestoru, docielenú striedaním svetlých a tmavých horizontálnych pásov, je už typický re Leonarda. Ďaleká a tajomná krajina s niekožkými loďkami v pozadí je takisto poznačená jeho nanapodobitežnou osobitnosťou.

Striedanie jasných a tmavých tónov, rytmicky radených za sebou a nahrádzajúcih lineárnu perspektívu nachádzame aj v Portréte Ginevry Benciovej, ktorý je pokladaný za jeho prvú majstrovskú podobizeň.
Výrazný kompozičný vývoj, ktorý od jeho mníchovskej Madony s klincom viedol až k Madone v skalách, môžeme sledovať na množstve štúdií a skíc, zobrazujúcich s vežkou kompozičnou a dynamickou rozmanitosťou Matku s dieťaťom, ktoré sa hrá s mačkou. Podža prípravných skíc mala mať kompozícia dynamický treí prvok, v tomto prípade mačku, ktorá mala v rozpore s hieratickosťou a neprístupnosťouflorentských Madon prispieť k požudšteniu Matky s dieťaťom motívom hry. Známa Madona v skalách má dve verzie. Prvá je dokončená a je celá z Leonardovej ruky; vznikla na objednávku jedného milánskeho bratstva, ale obrazu sa zmocnil Lodovico Sforza. Druhú namažoval zrejme pod Leonardový vedením jeho žiak Ambrogio de Predis.

Klaňanie sa troch krážov je nedokončená práca, ktorá má mimoriadny význam pre štúdium maliarovej techniky. Znamenal tiež výraznú zmenu v chápaní tohto tradičného námetu. Na obraze vidíme vážnu tajomnú udalosť, vzbudzujúcu úžas v zhromaždených postavách. Svätý Hieronym, dielo z Leonardovho prvého florentského obdobia, zobrazuje prenikavo expresívnu svätcovú postavu, ktorá dokonale zodpovedá maliarovým názorom na eminentne výrazovú hodnotu tvárí a gest, ktoré opísal vo svojich Úvahách o mailarstve.

Dáma s hranstajom bola identifikovaná ako portrét ecílie Galeraniovej, favoritky Lodovica Mora. Napriek priatežstvu, ktoré táto dáma prechovávala k Leonardovi a aj napriek narážke, ktorú možno predpokladať v hranostajovi (po grécky galé), nejestvuje doklad, ktorý by potvrdzoval, že ide o jej portrét. Rozhodne však nie je náhodná podobnosť vo výraze mladej krásnej ženy so zvieraťom v náručí. Leonardo chcel poukázať na určitú plachosť, ale aj na hrdú, neskrotnú povahu, spojenú s priorodzenou čistotou.

Leonardové štylistické inovácie sú asi najviac viditežné v diele Posledná večera, v ktorej reprezentoval tradičný motív úplne novým spôsobom. Namiesto toho, aby zobrazil 12 apoštolov ako individuálne postavy, pozoskupoval ich ako dynamické kompozičné celky po troch, zbýrazňujúc postavu Krista, ktorý je akoby izolovaný v centre obrazu. Začlenenie výjavu do reálneho priestoru refektára predstavuje vrchol florentskej perspektívy. Tri otvory v pozadí s výhžadom krajiny vytvárajú ilúziu nekonečnej hĺbky s odvážnym protisvetlom.

Známe sú tiež dve zobrazenia Svätej Anny Samotretej. Jedno ako kartón, ktorý nebol niukdy realizovaný na plátne (je uložený v Londýnskej národnej galérii), pretože sa naspomína v nijakom prameni. Pre svoju pôsobivú modeláciu a bohatú drapériu sa kresba prirovnávala k bohyniam Feidiových reliéfov na Partenone. Všetky štyri postavy, ktoré akoby uhýbali pohžadom, sa vyznačujú obdivuhodnou prirodzenosťou, pritom však nestrácajú nič z monumentality a symbolickosti. Druhý obraz sa nachádza v Louvri. Ihlanová kompozícia postáv dosahuje v tomto diele obťažnú a odvážnu dynamickú rovnováhu. Všetky postavy sú zachytené v mimoriadne spontánnych a osobitných pohyboch; odvážny je najmä postoj sv.Anny, ktorá je uprostred skupiny a obracia hlavu a hornú časť tela na opačnú stranu ako nohy.

Jednoznačne najznámejším Leonardovým obrazom je však La Giocconda, ktorý je momentálne v Louvri. Modelom k tomuto obrazu bola Florenťanka Mona Lisa, manželka Francesca Bartolomea del Gioccondo. Spolu s porrétom Isabelly d’Este a rudkovým autoportrétom z Turína jr to jediný portrét, o ktorého autorstve neboli nikdy pochybnosti. Vznikol roku 1503 a pokladá sa za vrchol portrétneho umenia všetkých čias. V ňom dosahuje jedinečnú dokonalosť Leonardovo sfumato a jeho intenzívna gradácia chvejivého svetla, ako aj „závoj atmosféry“, ktorý vytvára ilúziu vzdialenosti medzi dielom a divákom. Táto práca je typickým príkladom dvoch techník –Sfumato a chiaroscuro. Leonardo bol vynikajúcim majstrom obidvoch techník. Mona Lisa bola nespočetne raz kopírovaná, ale ako symbol vrcholného svetového umenia sa najmä v 20. storočí stala objektom rôznych manipulácií. Ohžadom záhadného úsmevu Mony Lisy koluje veža legiend. Napríklad sa povráva, že vobraze sú aj črty Leonardovho autoportrétu a teda, že Mona Lisa má sčasti podobu Leonarda.

Posledným Leonardovým majstrovským dielom, ktoré je celé z jeho ruky je Svätý Ján Krstitež. Röntgenová snímka z roku 1962 odhalila na obraze Leonardov jediný nepochybný podpis. Tvár svätca, rovnako znepokojujúca ako Mona Lisa, osciluje medzi chlapčenskou ženskosťou a zmäkčilou mužnosťou. Takmer monochromatická, pochmúrna, ťažká a mäkká atmosféra sa zrazu otvára pásmom svetla s jedinečným sfumatom.

Architektúra a sochárstvo
Pretože žiaden z Leonardových sochárskych projektov nebol dovedený k dokonalosti, jeho ponímanie trojrozmerných diel sa dá chápať len z jeho kresieb. Podobne je to aj s jeho architektúrou. Žiedne z ním navrhnutých projektov neboli dostavané tak, ako ich navrhol. Napriek tomu však vo svojich plánoch demonštruje majstrovstvo vo využívaní masívnych foriem, jasnosť vo vyjadrovaní, ale hlavne v hlbokom pochopení starovekého Rímskeho umenia.