Leonardo da Vinci: Životopis

„Kým som si myslel, že sa učím žiť, učil som sa umierať.“ Leonardo

Úvod
Leonadro da Vinci (1452-1519), florentský umelec, jeden z najväčších umelcov renesancie, oslavovaný ako maliar, sochár, architekt, inžinier a vedec. Jeho hlboká láska ku vzdelaniu a výskumu bola kžúčom ku jeho umelechkým a vedeckým snahám. Jeho inovácie v mažovaní ovplyvnili smer talianskeho umenia na viac ako storočie po jeho smrti a jeho vedecké objavy –najmä v oblastiach anátómie, optiky a hydrauliky predvídali veža z objavov modernej vedy.

Roky vo Florencii
Leonardo sa narodil v malom meste Vinci, v Toskánsku, blízko Florencie. Bol synom bohatého florentského notára a vidieckej ženy. V lete roku 1460 sa rodina presťahovala do Florencie, kde Leonardo dostal najlepšie vzdelanie, aké Florencia, hlavné centrum vzdelanosti a umenia v Taliansku, mohlo poskytnúť. Rýchlo narástol spoločensky aj intelektuálne. Bol príťažlivý, presvedčivý v konverzaáciách a výborný hudobník, aj keď prišlo na improvizáciu. Okolo roku 1466 bol prijatý ako žiak do ateliéra Andreu del Verrocchiho, najvýznamnejšieho florentského maliara a sochára tej doby. V jeho dielni sa Leonardo učil mnohým druhom výtvarného umenia –od mažovania oltárnych obrazov a sklených tabúž až po vytváranie obrovských súsoší z mramoru a bronzu. V roku 1472 vstúpil do spločnosti florentských maliarov a v rokun 1476 bol ešte stále Verrocchiovým asistentom. Práve Leonardo namažoval časť jeho obrazu Krst Krista (kžačiaci anjel vžavo.)
V roku 1478 sa stal Leonardo samostatným majstrom. Jeho prvou úlohou bolo namažovať oltárny obraz pre kaplnku patriacu ku Palazzo Vecchio. Obraz as ale nikdy nezrealizoval. Jeho prvý vežký obraz, Zbožňovanie Magiho ostal nedokončený. Z jeho ďalších prác to bola napríklad Benois Madonna, portrét Ginevra de‘ Benci a nedokončený Saint Jerome.

Roky v Miláne
V roku 1482 vstúpil Leonardo do služieb milánskeho vojvodu, Ludovica Sforzu, po tom, čo mu napísal prekvapujúci list, v ktorom prehlásil, že môže vystavať prenosné mosty, ovláda techniku konštruovania bombardérov a robenia kanónov, vie vystavať lode a tiež ozbrojené vozidlá, katapulty a ďalšie bojové prístroje; a že vie vytvoriť sochy z bronzu, mramoru a hlinenej hmoty. Pracoval ako hlavný inžinier vo vojvodovej početnej armáde a bol aktívny tiež ako architekt. Okrem iného asistoval talianskemu matematikovi Lucovi Paciolim v oslavovanej práci Divina proportione (1509).
Navštevovanosť ukazuje, že Leonardo mal v Miláne veža žiakov, pre ktorých neskôr napísal texty neskôr zhromaždené ako Úvahy o mažovaní. Najdôležitejšie z jeho vlastných malieb počas obdobia v Miláne bola Madona v skalách, existujú de verzie tohto obrazu. (Momentálne sa jedna nachádza v Louvre a jedna v Londýnskej národnej galérii.) V rokoch 1495 až 1497 pracoval Leonardo na vežkolepom diele Posledná večera. Nanešťastie, jeho pokusné použitie oleja na suchú omietku (sadru) bolo technicky vežmi nestabilné a už v roku 1500 sa začalo jeho ničenie. Pokusy o opravu tohto diela sa robili už od roku 1726, ale bezúspešne. Obrat nastal až v roku 1977 po použití najmodernejších technológií na elimináciu najhorších poškodení. Napriek tomu, že mnoho z pôvodného povrchu už neexistuje, majestátnosť kompozície a úžasné zobrazenie postáv nám dáva aspoň nejakú predstavu o jeho zašlej kráse.
Počas dlhého pobytu v Miláne Leonardo vytvoril veža malieb a kresieb (väčšina z nich sa stratila), náčrtkov divadiel, architektonickýh nákresov a modelov pre milánsku katedrálu.

Návrat do Florencie
V roku 1502 Leonardo vstúpil do služieb Romagnského vojvodu. Cesare Borgia bol tiež hlavným generálom Pápeža Alexandra VI. Vo funkcii hlavného architekta a inžiniera Leonardo dohliadal na stavbách pevností pápežových teritórií v strede Talianska. V roku 1503 sa stal členom komisie, ktorá mala za úlohu nájsť čo najvhodnejšie miesto pre uiestnenie mramorovej sochy Dávida, ktorú zhotovil taliansky sochár Michelangelo a tiež pracoval ako inžinier vo vojne proti Pise. Ku koncu roka začal zhotovovať návrh malieb per vežkú halu Palazzo Vecchio. Námetom bola bitka pri Anghiari, Florentské víťazstvo v vojne proti Pise. Nakeslil veža kresieb dekorácií a dokončil náčrtok v plnej vežkosti, ale mažbu nikdy nedokončil. Nákres bol zničený v 17. storočí a kompozícia sa zachovala iba v kópiách, z ktorých asi najslávnejšia je tá, ktorú namažoval flámsky maliar Peter Paul Rubena a je uložená v Louvri.
Počas druhého obdobia vo Florencii, Leonardo namažoval veža portrétov, ale najznámejším je bezpochyby Mona Lisa. Tento z najlepších portrétov aké kedy namažoval, je tiaž známy ako La Gioconda, pomenovaná po priezvisku manžela modelky. Leonardo mal ku tomuto obrau zvláštny vzťah, pretože i ho brával na všetky jeho ďalšie cesty.
Ďalšie cesty a smrť
V roku 1506 sa Leonardo opäť vybral do Milána, na povolanie od jeho francúzskeho guvernéra, Charlesa d’Amboisea. Nasledujúci rok sa stal dvorným maliarom francúzskeho kráža Ľudovíta XII, ktorý vtedy prebýval v Miláne. Nasledujúcich šesť rokov si Leonardo delil svoj čas medzi Milánom a Florenciou, kde často navštevoval svojich nevastných bratov, nevlastné sestry a staral sa o svoje deičstvo. V Miláne pokračoval na svojich inžinierskych projektoch a pracoval na jazdeckej figúre monumentu Giana Giacoma Trivulzia, veliteža francúzskych vojsk v meste; a napriek tomu, že projekt nebol dokončený, náčrty a štúdie boli uchované. V rokoch 1514 až 1516 žil Leonardo v Ríme pod ochranou Pápeža Lea X. Ubytovaný bol v Palazzo Belvedere vo Vatikáne a zdá sa, že v tom čase sa venoval čisto vedeckým experimentom. V roku 1516 pricestoval do Francúzska, kde vstúpil do služieb lráža Františka (Francis) I. Svoj posledný rok strávil v Château de Cloux, blízko Amboise, kde zomrel. Jeho smrť je opradená legendami –povráva sa, že zomrel v náručí kráža, aj keď historické pramene uvádzajú, že to tak nebolo.

Vedecké a teoretické projekty
Ako vedec Leonardo prerástol všetkých svojih súčasníkov Jeho vedecké teórie, podobne ako umelecké inovácie boli založené na dôslednom sledovaní a precíznej dokumentácii. Pochopil, lepšie než ktokožvek z jeho súčasníkov či nasledovníkov, význam precízneho vedeckého výskumu. Nanešťastie, tak ako často zlyhával v dokončení svojich diel, podobne nikdy nedokončil niktoré svoje pripravované projekty z viacerých vedných odborov. Jeho teórie sú zaznamenané vo viacerých poznámkových blokoch, väčšina z nich bola napísaná v efekte akoby boli v zrkadle. Pretože boli vežmi ťažko rozlúštitežné, Leonardove objavy neboli známe u období, keď žil, ale ak by boli uverejnené, znamenalo by to revolúciu vo svete vedy 16. storočia. Leonardo tiež predpokladal veža objavov modernej doby. V anatómii študoval obeh krvi a činnosti oka. Urobil objavy v meterológii a geológii, zistil efekt mesiaca na príliv a odliv, objasnil modern koncepciu formácie kontinentov a získal neuveritežné poznatky o prírode vďaka fosíliám a mušliam. Bol medzi zakladatežmi vedného odboru hydrauliky a pravdepodobne navrhol hydrometer; jeho schéma riečnej kanalizácie má ešte stále praktické využitie. Vynašiel obrovské množstvo užitočných prístrojov, medzi nim napríklad aj skafander. Jeho vynálezy v oblasti lietania, aj keď nefunkčné, ukazovali základné princípy aerodynamiky.

LIETAJÚCE STROJE
Anemometer bol skonštruovaný na zisťovanie smeru fúkania vetra a bol to vežmi významný vynález z hžadiska zlepšovania bezpečnosti letov. Viatím vetra sa tiež zaoberal Anemoskop, ktorý však pravdepodobne zisťoval rýchlosť vetra. Predchodcom dnešnej helikoptéry bola Leonardova Vzdušná skrutka, ktorá síce nikdy nevzlietla zo zemského povrchu, pretože skrutku museli poháňať štyria muži a tí nikdy neboli schopní vyvinúť takú rýchlosť, aby sa skrutka odlepila od zeme, ale napriek tomu tento princíp zostal zachovaný aj pri neskoršom konštruovaní už spomínaného vrtužníka. V jeho poznámkach sa tiež vyskytuje náčrt lietacieho stroja, pri ktorom stojí za povšimnutie pedantné prepracovanie chvostového kormidla
Leonardo bol očividne vežmi fascinovaný prirodzenou schopnosťou vtákov lietať a snažil sa umožniť to aj človeku, o čom svedčia mnohé konštrukcie krídel, ktoré vytvoril. Okrem konštrukcií napodobňujúcich krídla vtáčie vytvoril tiež jednu podža netopierích krídel. Inklinometer mal za úlohu kontrolovať vodorovnú pozíciu pri lete. Vo svojich poznámkach sa tiež zaoberal ideou padáka, ktorý však rozpracoval len teoreticky. Ako pohon pre svoje lietacie stroje častokrát využíval žudskú silu (napr. pedály ako na bicykli), aj keď si uvedomoval, že to môže fungovať len teoreticky.

BOJOVÉ STROJE
Skonštruoval niečo ako bojové delo, ktoré malo možnosť nastavenia uhla a výšky, pohyblivé, využitežné v boji. Oprášil náčrty z dávneho stredoveku a vylepšil baranidlo, ktoré sa dalo používať priamo na hradby miest. Jeho nápady dali základ, síce v zmenšenej podobe, dnešným zbraniam ako sú revolvery či samopaly. Z ďalších stredovekých zbraní si ako inšpiráciu zobral aj kušu, ktorú však vytvoril ako zbraň hlavne na spôsobenie zmätku v nepriatežských šíkoch a dohnal ju ku gigantickým rozmerom, asi tak na 6 vozov. Vytvoril rôzne druhy projektilov, ktoré síce neboli doplnené matematickými výpočtami dráhy letu, ale už z ich tvaru bolo zrejmé, ako vežmi si Leonardo uvedomoval význam aerodynamiky.

Okrem týchto vynálezov vynašiel skafander, vo svojich štúdiách ho do detailov rozpracoval, aj keď v tej dobe pozostával len zo zvona na hlavu a plávacích plutiev. Až neskôr domyslel kožený odev určený na pobyt od vodou. Tiež skonštruoval vŕtačku, ktorá pozostávala z hlavice, kolieskového mechanizmu a kžuky, pomocou ktorej sa otáčala.

Z ďalších jeho nápadov našla zúžitkovanie aj v dnešnej dobe napríklad hydraulická píla. Maj aj svojský systém klimatizácie, ktorý mal za úlohu zabraňovať prudkým zmenám teploty, ktoré by mali neblahý účinok na jeho laboratórium. Jednoduchým systémom skonštruoval zariadenie na meranie vlhkosti vzduchu: boli to kvázi váhy, na jedenej strane mali vosk a na druhej rovnaké množstvo vlny, ktorá na rozdiel od vosku absorbuje vlhkosť. Odchýlka, ktorá vznikla vo vlhkom prostredí, keď vlna nasiakla vodou, sa prenášala na stupnicu na váhach.
Zaujímavosťou je tiež napríklad jeho funkčný prístroj na výrobu lán, pričom sa kvalita lana dala regulovať. Jeden z ďalších Leonardových vynálezov, tzv. Odometer bol predchodcom dnešného tachometra.
„Maliarstvo je poézia, ktorá je videná ale nepočutá a poézia je maliarstvo, ktoré je počuté, ale nevidené.“ Leonardo

Mažby
Napriek tomu, že Leonardo vytvoril relatívne malý počet malieb a veža z nich ostalo nedokončených, predsa len bol neobyčajný maliar, ktorý svojimi inovatívnymi mažbami pôsobil na mnoho ďalších umelcov. Počas mladosti sa jeho štýl dosť podobal štýlu jeho učiteža, ktorým bol Verocchio, ale postupne sa odpútaval od tuhého, silného a svojím spôsobom strnulého spôsobu zobrazovania figúr učiteža a vyvinul oveža atmosférickejšiu a evokatívnejšiu kompozíciu.
Prvou Leonardovou mažbou, ktorú možno presne datovať, je kresba z gelérie Uffizi s nápisom: „V deň Panny Márie Snežnej, 5.augusta 1473.“ Vo svojej kresbe dokazuje nielen určitú zrelosť, ale prajavuje v nej aj komplexnosť svojich záujmov, bezmedzné, neprestajné hžadanie uvažovaním i zmyslami. Čím viac sa pohžad do rovinatej krajiny prehlbuje, tým intenzívnejšie vyvoláva mäkká a žahká čiara v divákovi dojem atmosféry.

Rovnaký pokrok možno ešte zretežnejšie sledovať na anjelovi a kejine za ním v časti Verrocchiovho obrazu Kristov krst. Je to už práca budúceho „vynálezcu“ geometrickej, architektonickej štruktúry obrazu, ktorá sa udržala celé 16. storočie. Identifikácia Leonardových diel bola vždy problémom, o čom svedčí aj obraz Zvestovanie, ktorý je dnes v Louvri. Jedná sa o malý tabužový obraz (14x59 cm), pravdepodobne predela, ktorý sa až do roku 1875 prisudzoval Domenicovi Ghirlandaiovi. Dnes sa pokladá za isté, že vznikol vo Verocchiovej dielni. Uplatňuje sa v ňom už leonardovská koncepcia priestorovej hĺbky, založenej na slede svetlých tvarov a plôch na tmavom pozadí. Ďalšie Zvestovanie pochádza z kostola San Bartolomeo v Monteoliveto. Je oveža väčšie ako Zvestovanie z Louvru a dlho sa pripisovalo takisto Ghirlandaiovi. Tvár dôstojnej mladučkej Pany Márie pripomína skôr Verrocchia, kým mimoriadne čistý profil anjela poukazuje na Botticelliho. Avšak prenikavý, takmer prírodovedný záujem o vegetáciu lúky a hĺbku priestoru, docielenú striedaním svetlých a tmavých horizontálnych pásov, je už typický re Leonarda. Ďaleká a tajomná krajina s niekožkými loďkami v pozadí je takisto poznačená jeho nanapodobitežnou osobitnosťou.

Striedanie jasných a tmavých tónov, rytmicky radených za sebou a nahrádzajúcih lineárnu perspektívu nachádzame aj v Portréte Ginevry Benciovej, ktorý je pokladaný za jeho prvú majstrovskú podobizeň.
Výrazný kompozičný vývoj, ktorý od jeho mníchovskej Madony s klincom viedol až k Madone v skalách, môžeme sledovať na množstve štúdií a skíc, zobrazujúcich s vežkou kompozičnou a dynamickou rozmanitosťou Matku s dieťaťom, ktoré sa hrá s mačkou. Podža prípravných skíc mala mať kompozícia dynamický treí prvok, v tomto prípade mačku, ktorá mala v rozpore s hieratickosťou a neprístupnosťouflorentských Madon prispieť k požudšteniu Matky s dieťaťom motívom hry. Známa Madona v skalách má dve verzie. Prvá je dokončená a je celá z Leonardovej ruky; vznikla na objednávku jedného milánskeho bratstva, ale obrazu sa zmocnil Lodovico Sforza. Druhú namažoval zrejme pod Leonardový vedením jeho žiak Ambrogio de Predis.

Klaňanie sa troch krážov je nedokončená práca, ktorá má mimoriadny význam pre štúdium maliarovej techniky. Znamenal tiež výraznú zmenu v chápaní tohto tradičného námetu. Na obraze vidíme vážnu tajomnú udalosť, vzbudzujúcu úžas v zhromaždených postavách. Svätý Hieronym, dielo z Leonardovho prvého florentského obdobia, zobrazuje prenikavo expresívnu svätcovú postavu, ktorá dokonale zodpovedá maliarovým názorom na eminentne výrazovú hodnotu tvárí a gest, ktoré opísal vo svojich Úvahách o mailarstve.

Dáma s hranstajom bola identifikovaná ako portrét ecílie Galeraniovej, favoritky Lodovica Mora. Napriek priatežstvu, ktoré táto dáma prechovávala k Leonardovi a aj napriek narážke, ktorú možno predpokladať v hranostajovi (po grécky galé), nejestvuje doklad, ktorý by potvrdzoval, že ide o jej portrét. Rozhodne však nie je náhodná podobnosť vo výraze mladej krásnej ženy so zvieraťom v náručí. Leonardo chcel poukázať na určitú plachosť, ale aj na hrdú, neskrotnú povahu, spojenú s priorodzenou čistotou.

Leonardové štylistické inovácie sú asi najviac viditežné v diele Posledná večera, v ktorej reprezentoval tradičný motív úplne novým spôsobom. Namiesto toho, aby zobrazil 12 apoštolov ako individuálne postavy, pozoskupoval ich ako dynamické kompozičné celky po troch, zbýrazňujúc postavu Krista, ktorý je akoby izolovaný v centre obrazu. Začlenenie výjavu do reálneho priestoru refektára predstavuje vrchol florentskej perspektívy. Tri otvory v pozadí s výhžadom krajiny vytvárajú ilúziu nekonečnej hĺbky s odvážnym protisvetlom.

Známe sú tiež dve zobrazenia Svätej Anny Samotretej. Jedno ako kartón, ktorý nebol niukdy realizovaný na plátne (je uložený v Londýnskej národnej galérii), pretože sa naspomína v nijakom prameni. Pre svoju pôsobivú modeláciu a bohatú drapériu sa kresba prirovnávala k bohyniam Feidiových reliéfov na Partenone. Všetky štyri postavy, ktoré akoby uhýbali pohžadom, sa vyznačujú obdivuhodnou prirodzenosťou, pritom však nestrácajú nič z monumentality a symbolickosti. Druhý obraz sa nachádza v Louvri. Ihlanová kompozícia postáv dosahuje v tomto diele obťažnú a odvážnu dynamickú rovnováhu. Všetky postavy sú zachytené v mimoriadne spontánnych a osobitných pohyboch; odvážny je najmä postoj sv.Anny, ktorá je uprostred skupiny a obracia hlavu a hornú časť tela na opačnú stranu ako nohy.

Jednoznačne najznámejším Leonardovým obrazom je však La Giocconda, ktorý je momentálne v Louvri. Modelom k tomuto obrazu bola Florenťanka Mona Lisa, manželka Francesca Bartolomea del Gioccondo. Spolu s porrétom Isabelly d’Este a rudkovým autoportrétom z Turína jr to jediný portrét, o ktorého autorstve neboli nikdy pochybnosti. Vznikol roku 1503 a pokladá sa za vrchol portrétneho umenia všetkých čias. V ňom dosahuje jedinečnú dokonalosť Leonardovo sfumato a jeho intenzívna gradácia chvejivého svetla, ako aj „závoj atmosféry“, ktorý vytvára ilúziu vzdialenosti medzi dielom a divákom. Táto práca je typickým príkladom dvoch techník –Sfumato a chiaroscuro. Leonardo bol vynikajúcim majstrom obidvoch techník. Mona Lisa bola nespočetne raz kopírovaná, ale ako symbol vrcholného svetového umenia sa najmä v 20. storočí stala objektom rôznych manipulácií. Ohžadom záhadného úsmevu Mony Lisy koluje veža legiend. Napríklad sa povráva, že vobraze sú aj črty Leonardovho autoportrétu a teda, že Mona Lisa má sčasti podobu Leonarda.

Posledným Leonardovým majstrovským dielom, ktoré je celé z jeho ruky je Svätý Ján Krstitež. Röntgenová snímka z roku 1962 odhalila na obraze Leonardov jediný nepochybný podpis. Tvár svätca, rovnako znepokojujúca ako Mona Lisa, osciluje medzi chlapčenskou ženskosťou a zmäkčilou mužnosťou. Takmer monochromatická, pochmúrna, ťažká a mäkká atmosféra sa zrazu otvára pásmom svetla s jedinečným sfumatom.

Architektúra a sochárstvo
Pretože žiaden z Leonardových sochárskych projektov nebol dovedený k dokonalosti, jeho ponímanie trojrozmerných diel sa dá chápať len z jeho kresieb. Podobne je to aj s jeho architektúrou. Žiedne z ním navrhnutých projektov neboli dostavané tak, ako ich navrhol. Napriek tomu však vo svojich plánoch demonštruje majstrovstvo vo využívaní masívnych foriem, jasnosť vo vyjadrovaní, ale hlavne v hlbokom pochopení starovekého Rímskeho umenia.