Rakúšan so židovskými koreňmi. A predsa sa vyhlasoval za „najnemeckejšieho“ z Nemcov a kruto prenasledoval židov.
Narodil sa 20. apríla 1889 v hostinci u Pomoranca v Brunau nad Innom, ako 6. z 8. detí. Jeho otec sa volal Alois Hitler a bol colným úradníkom. Pochádzal z chudobnej rodiny a pozícia colného úradníka bolo na jeho pomery niečo úžasné. Bol to nemanželský syn slúžky Anny Schiklgruberovej a bohatého Žida Frankenbergera, u ktorého slúžila. Alois však bol pokrstený po matke, Schicklgruber. O 5 rokov sa matka vydala za Johana Gre-gora Hiedlera, ale Alois sa dal premenovať na Aloisa Hitlera. Bol teda polovičný žid.
Keď sa narodil Adolf, volal sa už teda Hitler a bol štvrtinový žid, nie teda čistá árijská rasa, ako o ňom vyhlasovali. On to však o sebe nikdy verejne neprehlásil.
Adolf Hitler vyrastal ako každý normálny chlapec v jeho dobe. Reči, že odtrhával vtákom krídla, že pribíjal žaby v škole na tabuľu a že pri prijímaní napľul na hostiu sú čisté výmysly. Od svojich rovesníkov sa odlišoval hádam len tým, že bol inteligentnejší ako oni a nadovšetko miloval divadlo a knihy. Učitelia ho mali radi, a keby im vtedy niekto povedal, že tento chlapec o niekoľko rokov zapríčiní druhú svetovú vojnu a že nechá povraždiť milióny židov, asi by ho považovali za blázna. Realita však taká bola.

Po základnej škole v Brunau ho prímu na strednú školu v Linci. Je to roku 1900 a vtedy má jedenásť rokov. Hneď v prvom ročníku prepadá. Postupne však zlepšuje svoj prospech. Ale už postup do kvarty sa viaže na podmienku zbaviť lenivosti. Musí prejsť na reálku v Steyeri, čo znamená hodinu cestovať vlakom. Ani tu to nieje bohviečo ešte dvakrát prepadne z nemčiny a matematiky, teda z predmetov v ktorých neskôr dosiahol svojrázne, ale pozoruhodné výsledky.
Po ukončení reálky v roku sa rozhodne byť maliarom. Venuje tomu všetko svoje úsilie a voľný čas. V roku 1908 sa prihlási na prijímaciu skúšku na umeleckú akadémiu. Nespraví ju, no ostáva vo Viedni bývať na internáte, lebo chce skúsiť šťastie na budúci rok. Dostane však ťažkú pľúcnu chorobu a tak sa jeho nádeje rozplynú. Lieči ho doktor Bloch. V ďalších rokoch mu Hitler posiela vlastnoručne namaľované pohľadnice a on mu za to občas pošle nejaké peniaze. Ale aj vďačnosť má svoje hranice. Doktor Bloch je totiž Žid a tak môže byť rád, že hneď po anšluse nešiel do koncentračného tábora, ale mohol zomrieť za hranicami prirodzenou smrťou. Po smrti matky, ktorú veľmi miloval sa dostáva na morálne dno. Ani druhú skúšku nespraví. Odchádza z internátu a 26. júna 1910 sa ubytuje v mužskom útulku, za tri koruny týždenne. Útulok to nieje niečo pre bezdomovcov, je to akýsi hotel najnižšej cenovej skupiny, kde okrem neho bývajú aj robotníci. Opäť začína študovať, teraz však ako samouk. Teraz však nie maliarstvo, ale politiku. Z maliarstva prešiel z nevysvetliteľných príčin na politiku. Len tak sa začína flákať po meste. Raz keď takto chodí ani nevie kam, tak hlboko sa zamyslí, že si nič okolo seba nevšíma. Keď sa prebudí, prvé čo uvidí, je Žid v kaftane. Vtedy v ňom vzbĺkla nenávisť voči nim a všetku pliagu ľudstva pripisuje im. Tu sa rodia počiatky Hitlerovho antisemitismu a obrovská nenávisť k marxizmu, o ktorom robotníci na ubytovni neustále rozprávali.

Neskôr si za pár halierov kúpi brožúry s antižidovskými a nacionalistickými myšlienkami, ktoré vychádzajú dva razy do mesiaca s nakresleným hákovým krížom uprostred. Z týchto letákov čerpal myšlienky pre svoju knihu Mein Kampf. Tu niekde sa rodí jeho nová ideológia a presvedčenie, že za všetku pliagu na svete sú zodpovední židia, ako taký.
24. mája 1913 sa presťahuje do Mníchova a vyhlási že je bez štátnej príslušnosti. Keďže je občanom Rakúska a mal narukovať na vojnu, polícia po ňom pátra. Dostane sa pred súd a musí zaplatiť pokutu 1200 mariek. Nakoniec sa súd skončí bez pokuty. V Nemecku však nastúpil do armády, do 16. bavorského záložného pluku a odchádzajú už 21. októbra 1914 na front.
Začiatkom decembra ja Hitler vyznamenaný železným krížom II. a neskôr aj I. stupňa, čo bol na radového vojaka obrovský úspech. Na fronte sa ešte viac sformovalo jeho vnútorné presvedčenie. Keď 12. marca 1918 sa Nemcom nepodarí posledný úder, všetko je už zrátané. Hitler opäť obviňuje židov. Po návrate z frontu začal nenávidieť tri veci: Židov, marxizmus a Versaillský systém. Marxizmus sa protiví jeho ideológii, Versailský systém neuznáva, lebo je protinemecký. Jeho neuveriteľná schopnosť predvídať mu vraví, že pád monarchie Wilhelma II. je nablízku. Vojnou zničené Nemecko je v rozklade a milióny ľudí sú bez práce. Je len otázkou času, kedy padne Wilhemova vláda. Navyše nenávidí tých nemeckých politikov, ktorý súhlasili s podpisom Versaillskej zmluvy. Považuje ich za vlastizradcov a prahne po pomste.