Jozef Miloslav Hurban: Životopis

Jedným z najaktívnejších a najvýznamnejších osobností slovenského národného a literárneho života v 19. sto. bol Jozef Miloslav Hurban (1817-1888).
Narodil sa v Beckove v rodine evanjelického farára. Počas štúdií na bratislavskom lýceu patril k najaktívnejším čleom Spoločnosti česko-slovanskej. Na výlete štútrovskej mládeže na Devín (1836) prijal slovanské meno Miloslav, ktoré dôsledne používal po celý život. Po ukončení teológie sa stal kaplánom na Brezovej a neskôr farárom v Hlbokom, kde pôsobil až do smrti. Tu sa v roku 1843 konala schôdza Štúra, Hurbana a Hodžu, na ktorej sa dohodli prijať novú spis. slovenčinu. Hurbanovou zásluhou vychádza prvá kniha v spis. slovenčine, druhý ročník almanachu Nitra (1844). Ako významný obranca novej slovenčiny a novej literatúri sa prejavil v časopise Slovenskje Pohladi na vedi, umeňja a literatúru, ktorý začal vydávať roku 1846.

V revolučných rokoch 1848-49 patril k najaktívnejším agitátorom a organizátorom. Príchod nových čias privítal básňou Bije zvon slobody, čujte ho národy... Stál na čele ozbrojeného povstania proti uhorskej revolúcii. Spolu so Štúrom sa zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe, kam sa dostal na úteku pred zatknutím. Na jeseň roku 1848 sa stal ako jeden zo zakladateľov predsedom Slovenskej národnej rady. Vo Viedni zorganizoval dobrovoľníkov, s ktorými prišiel na naše územie, zúčastnil sa na bojoch proti uhorskej revolúcii, a tým sa postavil na stranu cisárskej Viedne. Sklamaný neúspechom revolúcie preniesol svoju aktivitu na cirkevné a literárne pole. V 60. rokoch opäť vstúpil do politického života ako aktívny účastník memorandového zhromaždenia a spoluzakladateľ Matice slovenskej. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol väznený za obranu slovenských záujmov.

Hurban začal svoju literárnu činnosť už počas štúdií. V svojich veršoch kritizoval odrodilstvo, veril v budúsnosť Slovákov a Slovanov. Využíval pritom rôzne žánre, od ódy až po satiru. Najbližšia mu však bola próza, ktorá dávala viac priestoru jeho polemickému temperamentu. Postoj k súčasnému spoločenskému životu prejavil v cestopisnej črte Prechádzka po povážskom svete (1844) a v besedniciach Korytnické poháriky (1847). Pomocou humoru a satiry pranieruje záporné stránky slovenského života, najmä alkoholizmus, úžerníctvo a malomeštiactvo.

Najúspešnejšou Hurbanovou prózou zo súčasnosti je satirická novela Od Silvestra doTroch kráľov (1847). Už názov naznačuje krátke časové rozpätie zobrazovaných udalostí. Situačná komika okolo bohatého starého mládenca Ďorďa Šúplatu postupne prerastá do frašky. Šúplata hľadá bohatú nevestu, no nakoniec si zoberie svoju starú slúžku Ilonu, keď sa dozvie, že vyhrala v lotérii. Ilona medzitým žreb predala advokátovi Brožkovi, ktorý ho venoval priateľovi, slovenskému spisovateľovi Milenskému, ako svadobný dar. Príbeh sa odohráva v mestečku Bruchoslavice, v ktorom prekvitá klebetárstvo, honba za majetkom, pýcha a nevzdelanosť. Vystupujú v ňom kladné a záporné postavy. Ku kladným patria mladí vlastenci Brožko, Milenský a Ľudmila, k záporným najmä úžerník, neokrôchanec a odrodilec Šúplata. V rozhovoroch Milenského s Brožkom Hurban rieši aktuálne dobové problémy („pokým Slováci nedostanú na čelo sociálneho génia, do toho času budú vždy vo svojej národnosti len nedochôdčence...“). Pateticky vyznievajú slová, keď autor konštatuje, že národ predstavuje ten, kto „svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a štastia“. Originalita novely nie je vo fabule a kompozícii ani v situačnej komiky ale v spoločenskokritických postrhoch autora. Väčšina dialógov je dynamická, ale tam, kde sa Hurban dotýka národnej problematiky, pripomína jeho prejav kazateľský štýl. Novela kritizuje meštiactvo a protivníkov slovenskej idey.
S buditeľskými náhľadmi je spojený Hurbanov záujem o historické témy. Z veľkomoravského obdobia čerpal námet na prózy Svadba krále veľkomoravského (1842) a Svatoplukovci (1844). Nešlo mu o historicky pravdivý obraz udalostí, ale o vyslovenie aktuálnych myšlienok poukázaním na slávnu minulosť a potrebu súdržnosti v boji proti nepriateľom.
Do čias Matúša Čáka sa vrátil v historickej povesti Olejkár (1846). Dej je osnovaný okolo dojemnej lásky olejkárovho pomocníka Víta k Hrabovcovej dcére Ľudmile a okolo intríg, ktoré snujú trenčiansky zlatník a olejkár Hrabovec proti Matúšovi Čákovi. Snahou M. Čáka bolo dosadiť na uhorský trón českého kráľa Václava II. Získal si na svoju stranu vlastencov, ale popudil odporcov. Povesť je nabitá dramatickým dejom, množstvom postáv, z ktorých mnohé sú zahalené tajomstvom.

Príbeh sa odohráva v Trenčíne a priľahlom okolí. Začína sa opisom tmavej, búrlivej silvestrovskej noci roku 1299, plnej hrôzy a tajuplnosti. Vtedy prichádza tajomná postava olejkára Hrabovca k trienčianskemu zlatníkovi. Hrabovec sa zo žiarlivosti, z osobných dôvodov dá zlákať prefíkaným zlatníkom a pripravuje mu jedy, ktoré využíva na odstránenie Matúša Čaáka a jeho prívržencov. Ich sprisahanie odhalí Vít, ktorý chce pred Hrabovcovou pomstou utiecť s milovanou Ľudmilou do Čiech. Odhalením Hrabovca sa odhaľujú osudy a tajomstvá jednotlivých postáv. Hrabovec spoznáva svoj omyl, na súde sa kajúcne priznáva k vine a k svojej minulosti. Kedysi ľúbil zlatníkovu dcéru Želmíru a z tejto lásky sa im narodil syn. Jeho bohatá zemianska rodina nesúhlasila s tým, aby sa oženil s chudobnou dievčinou. Želmíra zo zúfalstva spáchala samovraždu a Hrabovca vyhnali z rodičovského majetku. Venoval sa poznávaniu prírody a po rokoch sa oženil s peknou, bohatou dievčinou Miladou a mali dcéru Ľudmilu. Keď Vít dospe, vzal si ho otec za pomocníka. Mladí ľudia sa do seba zaľúbili a až v závere spoznávajú, že sú súrodenci. Zlatníka odsúdili na smrť, Hrabovcovi udelili milosť. Vít vstúpil do Matúšových služieb a Ľudmila s matkou dali postaviť kláštor, do ktorého sa uchýlili.

Hurban idealizuje Matúša Čáka. Zobrazuje ho ako silného, cieľavedomého a spravodlivého vladára. („On vládol nad Tatrami. A v jeho Tatrách bol pokoj a panovali spravodlivosť a šťastie.“) Matúš vystupuje ako uvedomelý Slovák a Slovan. Jeho reč je často nadnesená, patetická. Reč ostatných postáv, najmä z ľudovej vrstvy, je blízka živej hovorovej reči, popretkávaná ľudovými zvratmi a prísloviami.
Povesť má všetky znaky romantického štýlu. Dej je napínavý, plný zvratov. Sú tu typické motívy: silná vášeň, láska, zložité vzťahy medzi ľudmi, intrigy, pomsta a víťazstvo dobra nad zlom.

Najrozsiahlejšou Hurbanovou prózou je román Gottšalk (1861). Autorovi nešlo o historisky verné zobrazenie života polabských Slovanov v 11. stor., ale o odsúdenie násilného nemeckého pokresťančovania Slovanov. Hlavnou postavou je slovanské knieža Gočalko, ktorý opúšťa svoju pohanskú manželku a dcéru, aby sa oženil s dánskou kresťanskou princeznou a pod pogermánčeným menom Gottšalk šíril kresťanstvo medzi svojimi kmeňmi. Takto slovanské kmene vydával do rúk Nemcom. Nakoniec ho potrestajú vlastní pohanskí krajania a zabijú ho. Hurban odhaľuje protirečivé stránky pohanstva a kresťanstva. Pri kresťanstve vyzdvihuje jeho humanistický základ, ale odsudzuje formy, akými sa šírilo. V pohanstve si cení jeho demokratizmus a radosť zo života.

Významnou oblasťou Hurbanovej činnosti je literárna a kultúrna história. Rozsiahlou štúdiou Slovensko a jeho život literárny (1846 – 1851) podal prehľad dejín slovenskej literatúry od najstarších čias až po štútovské obdobie. Zaujímala ho najmä národná myšlienka. Vysoko vyzdvihuje najmä Štúrovu školu, ktorú pokladá za najvyššie vývinové štádium slovenského národného ducha.
Nedokončený Životopis Ľudovíta Štúra (1881 – 1884) vychádzal v Slovenských pohľadoch. Hurban v ňom zobrazil životné osudy Ľ. Štúra a život ostatných štúrovcov v čase ich najväčšej aktivity.
Hurban si vo svojej próze nekládol vysoké ciele. Išlo mu hlavne o zaujatie postoja k aktuálnym otázkam. No i napriek tomu sa stal popri Kalinčiakovi najplodnejším štúrovským prozaikom.