Balady sú obrazom mravného zmýšľania a cítenia ľudu, ovplyvneného poverami a bájami. V Povesti je potrestaná neúcta k starobe, v Skamenelom nevera milého a porušenie prísahy, v balade Kríž a čiapka roztopašnosť a zneuctenie hrobu a v Bezbožných dievkach privolávanie diabolskej moci čarami, ktorými si dievky chceli získať ženíchov. Autor využíva ľudový jazyk, prirovnania, gradáciu, príslovia a porekadlá.

Iný charakter má balada Pán v tŕní. Hrdina, príslušník panského stavu, zbadá pri návrate z poľovačky „krvavé znaky“ svojho zločinu (nehovorí konkrétne, čo spáchal). V hrôze i z hlasu, ktorý v hore počuje („Kárajte sa, všetci toho sveta dráči!“), zmeravie, vystrelí, zbadá krv aj na svojom odeve a pomätený uteká domov. Autor využíva gradáciu („hlava sa mu múti, vlasy dupkom vstali, oči ako dáke lopáre vyvalí“). Záver balady rozhovorom medzi matkou a dcérou naznačuje, že pán vo svojom šialenstve vybehol do noci, zaplietol sa do tŕnia a tam v bezmocnosti kričí a narieka. Balada vyznieva ako obžaloba všetkých, čo zdierajú ľud. Je buričská, revolučná. Hoci jazykom a obrazmi nadväzuje na ľudové spevy, je to už balada moderná, sociálna.
Zo sklamaní a bolestí, ktoré prináša život, vyviera aj balada Kvet. Je to vlastne nárek dievčaťa, ktoré matka nasilu vydala za bohatého starého vdovca. Dievčina sa lúči s matkou a umiera od žiaľu („ja musím v čiernej zemi za mladi ležati“).

Všetky svoje rozpory, smútok a nespokojnosť so svetom, ale aj lásku k ľudu a vôľu priniesť mu slobodu vyjadril v balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (1844). V prvej časti podáva lyrický obraz svojho vnútra, nenachádzajúceho nikde pokoj. S hrdinovou rozotvarnosťou kontrastuje idylický obraz prírody, uvedený pastierikom, ktorý „po lúčičkách blúdi s ovčičkami“. Zdrobneniny ako prejav lásky k rodnému kraju charakterizujú celý tento obraz. Dedina i najbližší nechápu Janka, divného, hrdého, ukrutného, divého. Nepochopenie vháňa hrdinu do samoty, do prírody.

Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
samotný na nábreží on Váhu sedáva.

V závere prvej časti sa temné hrdinovo vnútro premieta do umy a tajuplnosti nočnej prírody. Vrchy sú ako „čiernoperí vtáci“, pole ako „čierna šatka pamuková, ktorú nosí za mužom osirelá vdova“. Lyrický hrdina, ktorý vystupuje zväčša v prvej osobe, mení sa na baladickú postavu divného Janka, ktorý sa rozhodne oslobodiť zakliatu pannu. Druhá časť básne je baladický príbeh. Janko sa vyberie z domu do temnej noci. Opis prírody je dynamický, využíva gradáciu pri opise búrlivej noci:
Voda sa búri, vetrisko skučí-
a na poli zem duneje.
Janko uvidel zakliatu pannu uprostred Váhu a vrhol sa do vody, aby ju zachránil.
Čľup – voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje.

Autor štylizoval túto časť tak, akoby túto povesť ľudia rozprávali. Krátky záverečný epilóg zobrazuje posmrtné splynutie hrdinu s prírodou. Postava pastierika, idúceho dolinôčkou, pripomína úvodný obraz idylickej prírody z prvej časti básne. Teraz však pastierik prináša novinu o Janíkovej tragickej smrti. Prometeovský hrdina s titanským činom hynie pre rozpor medzi vinou a skutočnosťou. Je to základný konflikt romantického pocitu života. V závere balady však vzdor a titanstvo z obrazu hrdinu miznú, čo naznačujú aj zdrobneniny, používané v súvislosti s idylickými úkazmi:

Do vody skočil, múď si neprevrátil-
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému,
by šumotu svrčín načúval tichému.
Idyla tak víťazí nad tragikou, láska nad vzdorom, objektívny svet nad subjektívnou rozorvanosťou. Ideovým zámerom balady napriek jej pochmúrnosti a tragike je šľachetná obeť za blížneho. Balada je citovosťou romantická, ale zobrazením života realistická. Vidieť to vo vzťahu rodičov k divnému Jankovi:
Otec ho ako koňa mláti od malička,
a plačom ho napomína biednučká mamička.