Janko Kráľ: Životopis

Najsubjektívnejším a súčasne najrevolučnejším básnikom Štúrovej školy bol Janko Kráľ (1822-1876). O jeho živote sa zachovala málo biografických údajov. Narodil sa v Liptovskom Mikuláši v nebohatej meštianskej rodine. Po štúdiách v Kežmarku a v Levoči prichádza v r. 1842 do Bratislavy na lýceum, kde sa dostal do kruhu Štúrovej mládeže. Tu napísal prvé básne v slovenčine, ktoré uverejnil v 2. ročníku almanachu Nitra. Cez prázdniny zapisoval ľudové piesne a rozprávky rodného Liptova. Bol medzi tými, čo po Štúrovom zosadení z funkcie zástupcu profesora demonštratívne opustili Bratislavu. Jeho reakciou na túto udalosť bola báseň Duma bratislavská. Žiali nad tým, že málo je tých, ktorí sa postavili na Štúrovu obranu:

Málo nás je, málo, ale nič preto:
bez sto lastovičiek bude ešte leto!
Záver básne je optimistický a súčasne je výzvou do boja za slobodný život:
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“

Kráľ sa svojimi radikálnymi názormi cítil osamotený. Dôkazom toho je báseň Orol, v ktorej vykresľuje mládenca opúšťajúceho matku a rodný kraj, aby v šírom svete bojoval, kým nezahynie:
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú...

Nie idyla a pokoj, ale boj a rozpor – sa stávajú Kráľovým ľudským i básnickým osudom. V básni Orol vták sa vyznáva, že „radšej zhynie na poli, ako by žil v nevoli“.
Na jar r. 1848 spolu s priateľom Jánom Rotaridesom vyzýval v Honte (v okolí Šiah) ľud, aby povstal proti pánom a so zbraňou v ruke si vydobyl svoje práva. Údajne aj prednášal svoju Krajinskú pieseň, v ktorej privítal revolúciu.

Krajania, Slováci, dovedna sa berme,
kto nás bude tlačiť, dobra ho naperme,
nabojme sa v svete žiadnu dušu živú,
Pán Boh nám pomoc dá za vec spravodlivú.

Za buričstvo si vyslúžil desaťmesačný trest v Šahách a Pešti. Na jar r.1849 odišiel do Liptovského Mikuláša, kde organizoval dobrovoľnícky oddiel. Vtedy napísal Jarnú pieseň, jednu z najkrajších básní o slobode.
Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.
Niet krajšieho v svete mena ak´ sloboda svätá,
všemohúce toto meno nikto nezahatá!

Kráľ sa obracia k všetkým slovanským národom, aby si vydobyli národnú slobodu a podali si svorne „bratské ruky k veľkému životu“,
Sklamaný neúspechom revolúcie napísal svoju najobšírnejšiu revolučnú báseň Šahy. Na pozadí vlastného osudu revolucionára, ktorý sa dostal do väzenia, zobrazil celý tragický priebeh revolúcie. Trpko sa lúči so svojimi nádejami a snami. Vidí len tmavú budúcnosť a neočakáva lepší osud svojho národa.
J. Kráľ spojením osobného zážitku s osudom národa a ľudstva položil základy slovenskej modernej reflexívnej a revolučnej lyriky.
Súčasne s lyrickými básňami písal aj balady, vystihujúce pocity mladých ľudí, ktorí sa postavili proti svetu s odhodlaním priniesť aj tie najväčšie obete. Zdrojom jeho baladiky boli nielen Kollárove Národnie spievanky, ale najmä vlastná zberateľská činnosť. Balada Zverbovaný je dramatizovaným výjavom ľudového života, kde hrdina Kráľových postáv je najväčšmi zrastený s ľudom. Janík nie je len synom prírody, ale má aj odbojné a nepokojné črty. Východisko nachádza iba v zbrani a uvedomuje si, že „šablička zelená treba junákovi“. V závere balady vyjadril vlastné pocity, keď si kladie otázku: „Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?“ Záver teda nezodpovedá tradičným baladám, pretože je to výzva do boja.
Balady sú obrazom mravného zmýšľania a cítenia ľudu, ovplyvneného poverami a bájami. V Povesti je potrestaná neúcta k starobe, v Skamenelom nevera milého a porušenie prísahy, v balade Kríž a čiapka roztopašnosť a zneuctenie hrobu a v Bezbožných dievkach privolávanie diabolskej moci čarami, ktorými si dievky chceli získať ženíchov. Autor využíva ľudový jazyk, prirovnania, gradáciu, príslovia a porekadlá.

Iný charakter má balada Pán v tŕní. Hrdina, príslušník panského stavu, zbadá pri návrate z poľovačky „krvavé znaky“ svojho zločinu (nehovorí konkrétne, čo spáchal). V hrôze i z hlasu, ktorý v hore počuje („Kárajte sa, všetci toho sveta dráči!“), zmeravie, vystrelí, zbadá krv aj na svojom odeve a pomätený uteká domov. Autor využíva gradáciu („hlava sa mu múti, vlasy dupkom vstali, oči ako dáke lopáre vyvalí“). Záver balady rozhovorom medzi matkou a dcérou naznačuje, že pán vo svojom šialenstve vybehol do noci, zaplietol sa do tŕnia a tam v bezmocnosti kričí a narieka. Balada vyznieva ako obžaloba všetkých, čo zdierajú ľud. Je buričská, revolučná. Hoci jazykom a obrazmi nadväzuje na ľudové spevy, je to už balada moderná, sociálna.
Zo sklamaní a bolestí, ktoré prináša život, vyviera aj balada Kvet. Je to vlastne nárek dievčaťa, ktoré matka nasilu vydala za bohatého starého vdovca. Dievčina sa lúči s matkou a umiera od žiaľu („ja musím v čiernej zemi za mladi ležati“).

Všetky svoje rozpory, smútok a nespokojnosť so svetom, ale aj lásku k ľudu a vôľu priniesť mu slobodu vyjadril v balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (1844). V prvej časti podáva lyrický obraz svojho vnútra, nenachádzajúceho nikde pokoj. S hrdinovou rozotvarnosťou kontrastuje idylický obraz prírody, uvedený pastierikom, ktorý „po lúčičkách blúdi s ovčičkami“. Zdrobneniny ako prejav lásky k rodnému kraju charakterizujú celý tento obraz. Dedina i najbližší nechápu Janka, divného, hrdého, ukrutného, divého. Nepochopenie vháňa hrdinu do samoty, do prírody.

Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
samotný na nábreží on Váhu sedáva.

V závere prvej časti sa temné hrdinovo vnútro premieta do umy a tajuplnosti nočnej prírody. Vrchy sú ako „čiernoperí vtáci“, pole ako „čierna šatka pamuková, ktorú nosí za mužom osirelá vdova“. Lyrický hrdina, ktorý vystupuje zväčša v prvej osobe, mení sa na baladickú postavu divného Janka, ktorý sa rozhodne oslobodiť zakliatu pannu. Druhá časť básne je baladický príbeh. Janko sa vyberie z domu do temnej noci. Opis prírody je dynamický, využíva gradáciu pri opise búrlivej noci:
Voda sa búri, vetrisko skučí-
a na poli zem duneje.
Janko uvidel zakliatu pannu uprostred Váhu a vrhol sa do vody, aby ju zachránil.
Čľup – voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje.

Autor štylizoval túto časť tak, akoby túto povesť ľudia rozprávali. Krátky záverečný epilóg zobrazuje posmrtné splynutie hrdinu s prírodou. Postava pastierika, idúceho dolinôčkou, pripomína úvodný obraz idylickej prírody z prvej časti básne. Teraz však pastierik prináša novinu o Janíkovej tragickej smrti. Prometeovský hrdina s titanským činom hynie pre rozpor medzi vinou a skutočnosťou. Je to základný konflikt romantického pocitu života. V závere balady však vzdor a titanstvo z obrazu hrdinu miznú, čo naznačujú aj zdrobneniny, používané v súvislosti s idylickými úkazmi:

Do vody skočil, múď si neprevrátil-
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému,
by šumotu svrčín načúval tichému.
Idyla tak víťazí nad tragikou, láska nad vzdorom, objektívny svet nad subjektívnou rozorvanosťou. Ideovým zámerom balady napriek jej pochmúrnosti a tragike je šľachetná obeť za blížneho. Balada je citovosťou romantická, ale zobrazením života realistická. Vidieť to vo vzťahu rodičov k divnému Jankovi:
Otec ho ako koňa mláti od malička,
a plačom ho napomína biednučká mamička.
Janko predstavuje typického romantického hrdinu. JE samotár, burič, hrdý mladý človek. Túži po plnosti života, ale v zápase o uskutočnenie svojho sna hynie. Nechce sa zmieriť s danou situáciou, popiera zaužívané normy a zápasí s prekážkami i za cenu sebaobetovania. Balada vyzdvihovaním odvahu vzbúriť sa proti zvyč. spôsobu života zodpovedala rozhodnutiu štúrovcov zmeniť osud národa.

J. Kráľ písal aj poéziu celkom iného druhu. Cyklus takmer sedemdesiatich básní vyšiel pod názvom Dráma sveta. Vyjadrujú pesimistický náhľad na minulosť a prítomnosť. História sa javí ako boj o moc nad svetom, ako vláda diabolských síl, ktorá vedie k vojnám a zotročeniu ľudstva (báseň Vojna). Vo veršovanom dialógu Zloboh (Minister) autor predstavuje utláčateľov a ich metódy riadenia štátu. Báseň umiestnená do pekiel zobrazuje obludnosť súčasného sveta. V postave ministra možno vidieť črty rakúskeho premiéra Metternicha a jeho vládu, založenú na násilí a korupcii. Slúžia mu najmä novinári, vedci a básnici. V básňach Remeselník, Sedliak, Ovčiar zobrazuje ťažký život ľudu, drámy drobných ľudí, ktoré výstižne vyjadruje remeselník: „Človek, biedne stvorenie – za to prosté živenie vždy sa sužuje.“

Kráľ neočakáva príchod nového veku slobody s pokorou a pasivitou. Verí v lepšiu budúcnosť a v básni K pokrokom Slovenstva hovorí:
To príde, keď nie dnes, zajtra –
nie zajtra – potom prísť musí.

Dráma sveta predstavuje reflexívnu a filozofickú lyriku. Autor využil dramatické monológy a dialógy, alegóriu, symboliku, meditácie (rozjímania) i programové výzvy.
Z predrevolučného obdobia pochádzajú aj básne s jánošíkovskou tematikou (Janko, Žobrák, Zbojnícka balada), známe ako Výlomky z Jánošíka. Báseň Janko sa obrazom mladého pána, zhnuseného mestom a hľadajúceho uspokojenie v nepokojnej prírode. Pri divej jazde v snehovej víchrici mu zamrzne kočiš a on sa zamýšľa nad sebou i nad životom chudobného ľudu. V básni Žobrák zobrazil na pozadí prírodnej scenérie hrdinu, ktorý trestá panskú svojvôľu, a hoci ho panská presila dokaličí, vnútorne ho nezlomí. Po rokoch, preoblečený za žobráka, putuje po krajine a hlása príchod novodobého Jánošíka, ktorý:
nezastane ako ja iba pri Varíne,
ale ukáže sa celej Uhorskej krajine.

Odpor proti panskému svetu vyjadruje Zbojníkova balada, ktorú básnik vkladá do úst jánošíkovskému hrdinovi. Obmenu balady Pán v tŕní rozpráva hrdina sudcom, v ktorých potrestaná panská krutosť vyvolá strach a zdesenie. Z obžalovaného sa stáva žalobca spol. zriadenia a privoláva trest vládcom:
Deste sa vy a traste, bo triasť sa musíte,
už nad vami hrom hučí, blednite a mrite!

Výlomky z Jánošíka sú ideovo najpriebojnejším spracovaním jánošíkovskej tematiky najmä zdôraznením Jánošíkovho odkazu.
Po revolúcii písal málo a ani sa verejne neangažoval. Ako buriča ho často prekladali a po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) ho prepustili zo štátnych služieb. Ozval sa len pri memorandových akciách, keď napísal Dumu bratislavskú. Je to obraz slovenského života za posledných dvadsaťpäť rokov a predstavy o perspektívach obrody národného života. Odvahu do boja za národnú rovnoprávnosť vyslovil v básni Slovo, ktorej refrén: „Hore, za česť, slobodu slovenskému národu!“ je priamo výzvou do boja a proklamáciou rovnoprávnosti národov.

Posledné roky života prežil v Zlatých Moravciach ako chudobný advokát a tu aj zomrel na týfus. Strácal kontakt so slovenským národným životom, a preto dlho ostal v zabudnutí. Nezachovala sa ani jeho fotografia, ba neznámy ostal aj jeho hrob.
Bol básnikom veľkej fantázie a širokého záberu skutočnosti. Svojou poéziou vyjadril citovú atmosféru revolučného obdobia boja Slovákov za samostatnosť. Tvorivo využíval ľudovú slovesnosť a vytvoril nový typ balady, kde hrdina je odhodlaný zápasiť s prekážkami. Jeho vizionárstvo a mesianizmus boli snami o revolučnej premene sveta. Dokázal nájsť súvislosť medzi problémami osobnými, ľudskými, národnými a sociálnymi. Svojím životom a tvorbou sa stal burcovateľom národného povedomia, revolučným radikálom a predstaviteľom slovenskej literatúry v európskom romantizme.