Nám bude táto ochota Slovákov stačiť.”
Keď som o veci referoval pánu prezidentovi, hovoril: ”Aj bez ich žiadosti budeme robiť iba to, čo budeme musieť, nikdy nepôjdeme s nadšením za tieto hranice.”
Toto je tvrdenie Tisovho osobného tajomníka, ale ako sa vyjadril sám Tiso vo svojej korešpondencii s Vatikánom k židovskej otázke?
Tu sú dva úryvky z listu, ktorý poslal Tiso pápežovi dňa 8.novembra 1944:
”Vláda neuskutočnila inkriminované akcie proti Čechom a Židom pre ich národnú, alebo rasovú príslušnosť, ale z povinnosti brániť svoj národ proti nepriateľom, ktorí po stáročia zhubne pôsobili v jej lone a to tak, že aj nie v malom počte a sú dobre, ba dokonca veľmi dobre situovaní. Tým vláda vo svojich opatreniach nevybočila z cesty ostražitého riadenia oprávnenej starostlivosti o obranu a zabezpečenie národnej, sociálnej a kultúrnej existencie svojho národa.”
”Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto "vina" je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou.”
Podľa môjho názoru tu Tiso dáva odpoveď na základné otázky viažuce sa k jeho vzťahu k Židom. HSĽS bola už od čias svojho založenia stranou silne nacionálnou, ktorá stavala na prvé miesto slovenský národ a jeho svojbytnosť a nezávislosť. Tomuto cieľu musela byť podriadená všetka jej činnosť a základným krédom bolo: ”Za Boha a za národ!” Čiže všetko čo bolo protislovenské muselo byť odstránené. Táto nacionálna orientácia bola hlavným dôvodom, prečo sa Hitler rozhodol ”spolupracovať” s HSĽS. Tiso ako hlavný predstaviteľ tejto strany sa samozrejme stotožňoval s jej ideovým prúdom. Tiso videl v Židoch dávnych nepriateľov Slovákov, ktorí ich ohrozovali rovnako ako Maďari alebo Česi. Preto sa nesnažil príliš zastaviť prípravu deportácií, aspoň v rannom štádiu. Na druhú stranu bol kňazom katolíckej cirkvi, ktorá hlása lásku k blížnemu, preto sa postavil proti Tukovmu radikalizmu. Jedno je isté, Tiso mohol urobiť oveľa viac pre Židov ako urobil, ale on sa rozhodol nepoštvať proti sebe Nemcov kvôli národu, ktorí robil 1000 rokov prisluhovačov a ochotné nástroje maďarizácie. Jeho hodnotový systém bol trochu iný ako ten, ktorý sa v súčasnosti považuje za humánny. Tiso robil v židovskej otázke to, čo počas celej svojej politickej kariéry - taktiku ústupkov a hľadania zlatej strednej cesty. Mnohí obviňujú Tisu, že neurobil nič, aby zabránil deportáciám, ale nepýtajú sa, čo robili ostatní. Tragédia slovenských Židov sa predsa neodohrala iba kvôli pasivite prezidenta Tisu, odohrala sa hlavne kvôli pasivite celého národa. Zvaľovať celú vinu iba na jednu osobu sa podobá na Pilátske umývanie si rúk. Na druhú stranu je v tomto probléme vidieť, že Tiso predsa len nebol taký svätec za akého sa ho snažia isté kruhy vydávať. Nepodarilo sa mi zistiť, koľko Židov vlastne padlo za obeť deportáciám v rokoch 1942 - 1944, ale podarilo sa mi objaviť fakt na ktorom sa vzácne zhodujú obidve strany, a to, že na Slovensku ostalo po roku 1942 0,7% z pôvodného počtu Židov.