Zohnal som si nové knihy o Tisovi, pretože sa mi zdali byť napísané objektívnejšie, aj keď neskôr som zistil, že sú tiež dosť jednostranne zamerané, a knihy spred roku 1989 som používal na vytvorenie konfrontácie názorov. Aj v súčasnosti sa dá literatúra o Tisovi rozdeliť do dvoch táborov. Týmto javom sa bližšie zaoberám v Poznámkach. Vo svojej práci sa zaoberám celou politickou kariérou dr. Jozefa Tisu, od jej počiatku až po smutný koniec. Faktami sa zaoberám len stručne, pretože sú všeobecne známe a ľahko dostupné takmer v každej literatúre zaoberajúcej sa novodobými dejinami slovenského národa. Viac si všímam rozpory vo výkladoch dejinných udalostí jednotlivých autorov a snažím sa zistiť, či bol dr. Jozef Tiso naozaj natoľko vinný, že si zaslúžil smrť alebo či bol naozaj taký svätec za akého ho teraz niektorí ľudia vydávajú. II. Boj za autonómiu Slovenska



2.1 Politická situácia v ČSR v r.1920

V roku 1920, keď Tiso vstúpil na politickú scénu, bola situácia v politike dosť kritická.
ČSR vznikla 28. októbra 1918 po rozpade dualistickej rakúsko-uhorskej dynastie. V novovzniknutej ČSR čoskoro vyvstal problém Slovenskej autonómie, ktorá bola zakotvená v Pittsburghskej dohode. Túto autonómiu požadovali hlavne dve strany na Slovensku: Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS) a Slovenská národná strana (SNS), naproti tomu napríklad Agrárna strana, vedená V. Šrobárom, bola silne proti autonómii. Argumentom Čechov a centralisticky orientovaných strán na Slovensku bol, že slovenský národ neexistuje, keďže vo Washingtonskej deklarácii a dokonca aj v ústave z r. 1920 bol spomínaný len národ československý. Tým pádom nemôže dostať autonómiu národ, ktorý vlastne neexistuje. Proti argumentom “autonomistov” bolo, že keď existuje len národ československý, tak nech nám niekto povie niečo spisovnou českoslovenčinou. To bol jeden z najzávažnejších problémov - reč.
Po vzniku ČSR sa zistilo, že na Slovensku je len minimum odborníkov vo všetkých oblastiach. Tvrdá maďarizácia zapríčinila, že na Slovensku prakticky nebolo, okrem učiteľov, kňazov a občas richtárov, vzdelaných ľudí. Preto začali na Slovensko prichádzať odborníci a profesori z Čiech, ktoré boli na tom podstatne lepšie. A tak sa začali na slovenských univerzitách ozývať prednášky v češtine, v úradoch na vyšších miestach tiež len čeština. Preto sa začali na Slovensku ozývať hlasy proti Čechom už v roku 1919. Česi sa totižto nesprávali ako pomocníci, aby sa Slovensko postavilo na nohy, ale ako kolonizátori, ktorý prišli do krajiny, ktorej obyvateľstvo je na kultúrne, politicky a hospodársky nižšej úrovni.