Česi sa už skoro 20 rokov snažili potlačiť myšlienku slovenskej autonómie, ale jediný efekt bol ten, že na Slovensku silnelo autonomistické hnutie a postupne sa k nemu pridávali aj ďalšie, predtým centralistické, strany, napríklad komunistická strana. Aj napriek tomu sa na Benešovom stanovisku nič nezmenilo ani v tomto období. Zmeny priniesol až rok 1938.




2.4 Roky 1938 - 1939

V roku 1938 sa medzinárodná situácia pre ČSR povážlivo zmenila - k horšiemu. V marci sa Nemecko spojilo s Rakúskom a ČSR sa zrazu ocitlo v zovretí nemeckých ”čeľustí”, ktoré navyše prejavovali tendenciu ”zahryznúť”. Anglicko a Francúzsko sa dištancovali a radili ČSR dohodnúť sa s Nemeckom. Maďarsko chcelo obnoviť Uhorsko a s Poľskom sa viedli spory o Těšín. Medzinárodná situácia bola kritická. Preto sa česká vláda rozhodla rokovať s autonomistami. 17. februára 1938 výkonný výbor HSĽS rozhodol, že strana bude pevne trvať na dodržaní Pittsburghskej dohody a neustúpi ani o krok. Ďalej upozornila vládu v Čechách, aby riešenie tejto otázky ďalej neodkladala, pretože na Slovensku rastie protičeská nálada a trpezlivosť Slovákov má tiež svoje medze.
Prvé rokovania s vládou viedol poslanec Sivák, ktorý vláde oznámil, že strana stojí neochvejne za svojím stanoviskom. Beneš povedal, že ich požiadavky neprijme. Po Sivákovi prebral rokovanie opätovne Tiso, ktorému mohol byť Beneš vďačný za svoj post prezidenta. Tiso však tiež nedosiahol žiadny úspech. Situácia sa stávala stále napätejšou, zmizli všetky nemecké strany ostali už iba ”Nemci”, nebolo medzi nimi rozdielu, včera ešte komunisti, dnes už iba Nemci. Vznikla len jediná veľká nemecká strana, ktorá mala v ČSR viac mandátov ako najsilnejšia česká strana (55:45). V týchto napätých časoch predniesol Tiso v parlamente svoju zdrvujúcu reč: ”Popieranie existencie slovenského národa a zaznávanie reči, uráža Slovákov a vyvoláva nutné spory, ktoré znemožňujú bratské spolunažívanie Čechov a Slovákov. To, že slovenský národ je nútený vo svojom štáte už 20 rokov bojovať za uznanie svojej národnej individuality, za výlučné právo reči slovenskej na území Slovenska a za existenčné zaistenie Slovákov, je najväčšou obžalobou u nás panujúceho režimu a najlepšie vystihuje postavenie slovenského národa v ČSR. Je to skutočnosť, ktorá nás v 20. roku trvania Republiky naplňuje hlbokým bôľom v srdci, ktorá žaluje pred celým vzdelaným svetom a v záujme samého štátu volá po radikálnej náprave.” Bola to posledná Tisova reč v pražskom parlamente. Touto rečou akoby varoval vládu, že ak nevyrieši slovenskú otázku, môže to s ňou zle dopadnúť. Ursíny to však videl inak - na Slovensku hlasovalo za koaličné strany 660.640 voličov, kým za autonómne len 489.641 voličov.