Dielo Mateja Bela

Mateja Bela po jeho smrti nazval uhorský literárny historik Alexius Horányi „Veľkou ozdobou Uhorska” (Magnum Decus Hungariae).ale už jeho učení priatelia ho označovali za „najslávnejšieho a najdokonalejšieho polyhistora”, za „histografa uhorského kráľovstva” a podobne. Ako vedec zasiahol totiž do viacerých odborov prírodných vied, predovšetkým však vynikol v histórii a v geografii. Matej Bel otváral v starom Uhorsku brány modernej vede, rozvíjajúcej ideológiu a metodológiu prvej európskej vedeckej revolúcie, na čele ktorej stáli taký „obri učenosti, ducha a charakteru” ako ich nazval fridrich Engels, akými boli vo vedeckom živote 16. a 17. storočia Mikuláš Kopernik, Giordano Bruno, Galileo Galilei a další. Bel bol uvedomelým odporcom stredovekej scholastiky ako pedagóg i ako vedec. Nadväzoval na moderné európske myslenie, najmä na empirizmus a racionalizmus, nielen cez nemecké kultúrne prostredie, ale rozvíjal už aj jeho domáce tradície, reprezetované v druhej polovici 17. storočia profesormi prešovského evanjelického kolégia, baconistom Jánom Bayerom a atomistom Izákom Cabanom. V dielach Mateja Bela sa najčastejšie stretávame s menami reprezentantov empirizmu a racionalizmu, a Angličanom Francisom Baconom a Francúzom Reném Descartom. To však neznamená, že Matej Bel vo vedeckom myslení pretrhol všetky kontakty s tradičným kresťanským svetonázorom. Bol to u nás iba počiatok procesu veľkého myšlienkového prelomu, v ktorom sa menil dokonca i samotný Bel; najmä na konci života si už podáva ruku z osvietenstvom.

V úvode k dielu P. Doležala Gramatica Slavo - bohemica vysoko vyzdvihol češtinu-bibličtinu, porovnávajúc jej krásu s ostatnými európskymi jazykmi, čo bola dovtedy najväčšia chvála nášho materinského jazyka.
Počas štúdia na gymnázium v Banskej Bystrici skladal v bibličtine duchovné piesne, časť z nich zahrnul do svojej zbierky J. Blasius. Pred odchodom do Halle vyšla jeho prvá tlačená práca - Poďakovanie svojím patrónom.
V Halle napísal a uverejnil ,, čtverým jazykom,, príležitostné básne na počesť sobáša svojho priaznivca M. Klementa a na smrť priateľa a spolužiaka Juraja Štrbu z Krupiny.

Okrem dizertačnej práce napísal latinskú a nemeckú modlitebnú knižku. Oveľa rozsiahlejšia a významnejšia bola jeho prekladateľská a vydavateľská aktivita v oblasti náboženskej tvorby. Do češtiny i maďarčiny preložil modlitebnú knižku nemeckého mystika J. Arnda, do češtiny jeho Patery knihy. S D. Krmanom preložil do češtiny Nový zákon, do maďarčiny prácu nemeckého teológa A. I. Freylinghisia Glucha, vydal preklad Nového zákona G. Károliho, v latinčine preklad Nového zákona v úprave S. Castillianeho, Dávidovsko- šalamúnsku etiku tohože autora a jeho úpravu diela humanistu T. Kempenského. Jeho preklady do bibličtiny vplývali na rozvoj jazykovej kultúry, najmä v spolupráci s D. Krmanom dbal , aby do prekladu neprenikli slovakizmy. K Davidovsko- šalamúnskej etike napísal rozsiahly úvod s charakterom štúdie, v ktorej sa prejavil ako dôsledný pietista.
Jeho pedagogická tvorba bezprostredne súvisí s jeho praktickou učiteľskou činnosťou. V Banskej Bystrici vyučoval orientálne jazyky, v Bratislave teológiu a filozofiu, do ktorej zahrnul aj logiku, gnozeológiu, dejiny filozofie, fyziku a prírodopis.

Zaviedol eklektickú Buddeovu učebnicu filozofie, ktorej ťažisko ležalo v dobovej filozofii a prírodných vedách, náuka o spoločnosti a človeku vychádzala z teórie prirodzeného práva. V Halle si osvojil pietistický systém školstva, vytvorený A. H. Franckem, ktorý venoval zvýšenú pozornosť reálnym alebo tzv. užitočným predmetom (fyzika, botanika ...). Do vyučovacieho procesu však presadil iba geografiu. Vydal Učebnicu rétoriky s obsiahlou metodologickou štúdiou, upravenú latinskú gramatiku K. Cellaria a jeho prepracovaný štvorjazyčný latinsko - nemecko - maďarsko - český slovník. Pre žiakov a širšiu verejnosť vydal Učebnicu nemčiny, Učebnicu geografie vydal po smrti J. Tomka - Sásky.

Dve menšie historické práce venoval etnogenéze Maďarov i maďarčiny a hunsko-skýtskej literatúre, slovensko-slovanským starožitnostiam sa venoval v predhovore Učebnice nemčiny, svoje i cudzie názory na minulosť a prítomnosť Slovákov zhrnul v predohre ku gramatike P. Doležala. Jeho koncepcia slovenskosti a uhorskosti ovplyvnila významným spôsobom aj ideológiu buržoázneho slovenského národného hnutia (J. Kollár, A. Bernolák, Ľ. Štúr).

V roku 1735 začal vydávať edície naračných prameňov k uhorským dejinám - ADPARADUS, v úvode ktorého navrhol program kolektívneho výskumu prameňov k dejinám Uhorska. Plánoval vydať tri zväzky, v každom po desať prameňov. Vyšiel iba 1. zväzok, z ďalšieho dva pramene, ostatné zostali v rukopisoch. Jednotlivé časti venoval významným magnátom alebo katolíckym cirkevným hodnostárom, prevažná časť prameňov sa vzťahovala na uhorské dejiny 16. a 17. Storočia.
Jeho hlavným životným dielom bol projekt komplexného vlastivedného historicko - geografického výskumu Uhorska. Podľa rukopisu diela slovenského exulanta v Nemecku K. Parschitia vypracoval dotazník opisu uhorských stolíc, svoj projekt, Posol starého a nového Uhorska (Hungariae...prodromus). Podľa neho mal staré Uhorsko spracovať v štyroch knihách (Skýtska , Hunská, Avarská, Maďarská), nové v troch knihách (Dejiny, Zemepis, Prírodopis). Z tohto projektu sa realizovala iba kniha Zemepisu- NOTITIA HUNGARIAE NOVAE HISTORICO-GEOGRAPHICA (HISTORICKO-GEOGRAFICKÉ VEDOMOSTI O SÚVEKOM UHORSKU)

Vo verejnej, pedagogickej a vedeckej činnosti venoval veľké úsilie vzájomnému pochopeniu a zblíženiu národov Uhorska. Za vládnúci národ pokladal Maďarov, v prospech maďarskej kultúry vykonal najviac v histórii, jazyku a literatúre. Nezabudol však ani na svoj slovenský pôvod, slovenské povedomie prejavil hlavne v tejto práci. Vyzdvihol populačnú silu, pracovitosť a podnikavosť slovenského ľudu, pri opise národnostných bojov v mestách podporoval Slovákov proti nemeckému patriciátu, vyzdvihol schopnosť slovenských vzdelancov plebejského pôvodu, v duchu Maginovej Apológie bránil autochtónnosť a rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. Nemalú pozornosť venoval aj dejinám a súčastnému stavu Rusínov - Ukrajincov. Z jej plánovaných 6-7 zväzkov vyšli štyri:
1. zahrňuje historicko - geografické poznatky Bratislavy a Bratislavskej stolice
2. dokončenie Bratislavskej stolice, stolicu Turčianskú, Zvolenskú a Liptovskú, 3. stolice Pešť, Pilis a Solt
4. Novohradskú, Tekovskú, Hontianskú, Nitrianskú a Malohontskú stolicu. Notitie ostatných uhorských stolíc zostali v rukopisoch, v ktorých sa zachovali aj takmer všetky podklady knihy Prírodopis, sú v maďarských archívoch, jeho manželka ich predala arcibiskupovi J. Baťánovi, časť kúpil A. F. Kollár pre Dvornú knižnicu vo Viedni.