Milan Rastislav Štefánik životopis

MILAN RASTILAV ŠTEFÁNIK

Tento rok 4. mája je 80 výročie Štefánikovho úmrtia, jedného z najvýznamnejších Slovákov v novodobých dejinách. Štefánik nie je známy len na Slovensku, ale dokonca i vo Francúzsku na jeho výročie odhalili jeho sochu, čo je myslím si naozaj veľká pocta. M. R. Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách, v mnohodetnej rodine miestneho evanjelického farára. Okolie Myjavy i rodina Štefánikovcov vštepili mladému Milanovi už od detstva hlboké vlastenectvo a priam romantickú lásku k Slovensku a jeho ľudu. S takým vlasteneckým cítením to nemal na uhorských školách ľahké. Prešiel cez gymnázium v Bratislave a Šoporni, aby nakoniec zmaturoval v Sarvaši.
Od roku 1989 študoval v Prahe, najprv na technike, potom na filozofickej fakulte astonómiu. Študentské roky v Prahe mali pre budúci Štefánikov vývoj veľký význam. Štúdium mohol absolvovať iba vďaka materiálnym podporám rôznych spolkov a organizácií, ako boli Radhosť, Husov fond, Československá jednota. V Prahe sa Štefánik stretol s celám radom významných osobností, ku ktorým si uchoval priateľstvo po celý život. Od prvej chvíle sa zapojil do práce v slovenskom spolku Detvan, stal sa jedným z jeho najaktívnejším členom a určitý čas i predsedom. Veľký vplyv na mladého Štefánika mali prednášky, politická práca a idey T. G. Masaryka. Štefánik sa pridal k hlasistickej skupine slvovenských študentov, ktorá vychádzala v Masarykových myšlienok. Štefánik sa stal stúpencom česko-slovenskej spolupráce, v ktorej videl možnosť pohnúť aj slovenskú otázku z mŕtveho bodu. Na pôde Detvana a Československej jednoty sa zasadzoval o všestranné prehĺbenie tejto spolupráce. V politickej i umeleckej publicistike tohto obdobia sa usiloval informovať českú verejnosť o kultúrnych pomeroch na Slovensku. Pražské štúdium, počas ktorého krátko študoval aj v Zürichu, ukončil Štefánik roku 1904. Získal diplom doktora filozofie, všestranné a kvalitné astronomické vzdelanie, s ktorým sa nemohol ani v Prahe a ešte menej na Slovensku uplatniť.
M. R. Štefánik sa rozhodol skúsiť šťastie vo svete a vybral si Paríž. Prišiel tam takmer bez prostriedkov a iba s chabými znalosťami francúzštiny. Spočiatku iba živoril, ale usmialo sa naňho šťastie. Zamestnal sa v známej meudonskej hvezdárni, ktorej riaditeľ, profesor J. Janssen, postrehol jeho nadanie. Štefánik sa s veľkou energiou pustil do astronomických pozorovaní a v krátkom čase niekoľko vedeckých pojednaní. Toto obdobie však netrvalo dlho.

Koncom roka 1907 zomreel profesor Janssen a Štefánik sa opäť ocitol uprostred zápasu. Podnikal ďaleké cesty, ktoré uspokojovali jeho túžbu po ďalekom svete i záľubu v exotike, ale výraznejší vedecký úspech mu nepriniesli. Austrália, Tasmánia, Nový Zéland, Tahiti, USA, Panama, Equador, Brazília, Tunis, Rabat, Dakar, Rusko a Turkestan, ďaľšie krajiny a mestá a medzitým krátke zastávky doma, v Košariskách, naposledy v apríli 1913 na pohrebe otca.
Počas pobytu v Južnej Amerike, hlavne v Equadore, mal možnosť preukázať aj svoje diplomatické schopnosti, ktoré neskôr tak často a s úspechom uplatnil v záujme česko-slovenskej štátnosti. Získal francúzske štátne občianstvo, uznanie a prístup do najvyšších francúzskych kruhov. Napriek týmto úspechom prežíval Štefánik v tom čase vážnu osobnú krízu, umocnenú ťažkou žalúdočnou chorobou, ktorá sa nezlepšila ani po operácii. V jeho živote mu chýbali veľké ciele a perspektívy. V takom rozpoložení ho zastihla prvá svetová vojna.
Štefánik pochopil, že táto vojna bude rozhodovať o budúcich osudoch sveta a že aj pre utláčaný slovenský národ môže svitnúť iskierka nádeje. Hlavnou podmienkou však bola porážka Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Štefánik napriek zlému zdravotnému stavu nástojil, aby bol zaradený do vejenskej služby k letectvu. Po krátkom výcviku a službe vo Francúzsku bol v máji 1915 nasadený na srbský front. Vzlietal nad srbským frontom so šialenou odvahou, ktorá sa mu v čase frontálneho útoku Mackensonovej armády stala takmer osudnou.
Koncom roka 1915 sa vrátil do Paríža. Tu sa zoznámil s E. Benešom a nadviazal kontakt so svojím bývalým profesorom T. G. Masarykom. V Paríži dohodol stretnutie Masaryka s ministerským predsedom A. Briandom a pričinil sa o založenie Československej národnej rady a stal sa jej podpredsedom.
Začala sa horúčkovitá organizácia a propagačná činnosť, do ktorej sa Štefánik napriek zlému zdravotnému stavu vrhol celou svojou osobnosťou. Najdôležitejšie bolo vytvoriť česko-slovenské vojsko - légie, ktoré by bojovali proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Za tým účelom odišiel najprv do Ruska a začiatkom roka 1917 do USA. Légie organizoval tiež vo Francúzsku a Taliansku. Svojou diplomatickou aktivitou prispel k tomu, že dohodové vlády uznali v priebehu leta a jesene Českoslvenskú národnú radu za vládu de facto a česko-slovenské vojsko za vojsko spojenecké.
V máji vypukol konflikt medzi česko-slovenskými légiami v Rusku a sovietskou mocou. Po počiatočných úspechoch legionárov sa čoskoro začali objavovať príznaky krízy.

V auguste 1918 odišiel Štefánik na tento najťažší úsek česko-slovenského odboja. Bol poverený zmobilizovať légie, spojiť sa s protisovietskymi ruskými jednotkami a prakticky obnoviť východný front. Štefánik po príchode do Ruska zistil, že tento cieľ nie je reálny. Keď sa mezitým skončila vojna a vzniklo samostatné Česko-Slovensko, legionári považovali svoju úlohu za splnenú a odmietali zasahovať do vnútorných záležitostí Ruska. V januári 1919 odcestoval Štefánik z Ruska a už v polovici marca dohodol s predstaviteľmi Dohody stiahnutie a postupný odsun česko-slovenského vojska zo Sibíri. Boli to jeho posledné diplomatické práce.
4. mája 1919 nasadol francúzsky generál M. R. Štefánik, spolu s ďaľšími dvoma talianskymi dôstojníkmi, na vojenskom letisku pri Padove do lietadla, aby sa vrátil na rodné Slovensko. Lietadlo sa zrútilo neďaleko Ivánky pri Dunaji. V jeho troskách zahynul M. R. Štefánik. .