Slovenský básnik i prozaik - satirik, svojou tvorbou preklenul dve literárne obdobia – literárnu modernu a realizmus, vynikol ako humanista a kritik meštiackej spoločnosti. Smiech a výsmech boli jeho najostrejšou zbraňou.

Životopisné údaje:
Jesenský patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej literatúry. Narodil sa 30. decembra 1874 v Martine, v rodine advokáta Janka Jesenského – Gašparé, ktorý sa v hodnosti kapitána slovenských dobrovoľníkov zúčastnil v rokoch 1848 – 1849 na revolučných bojoch v Uhorsku. Po otcovej smrti kôli politike zostala rodina bez finančného zabezpečenia. Tu zrejme pramenila aj Jesenského krutá životná skúsenosť, ktorá sa neskôr prejavila v literárnej kritike spoločnosti. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, potom v Rimavskej Sobote. Maturoval v Kežmarku. V lyrickej tvorbe si hľadal vzory medzi známimi domácimi spisovateľmi. Napríklad Hviezdoslav, Sládkovič a Vajanský. Po maturite začal študovať na právnickej akadémii v Prešove.

V Pešti zložil advokátsku skúšku, potom vykonával prax v rôznych mestách na Slovensku. Počas prvej svetovej vojny musel narukovať na ruský front, po krátkom čase dobrovoľne prešiel do ruského zajatia. Zúčastnil sa tam odboja ako legionár. Jesenský bol národovcom. Po vzniku Československa od roku 1919 pôsobil vo funkcii župana v Rimavskej Sobote a po roku 1923 v Nitre. V poslednom období života býval v Bratislave, bol vládnym radcom a viceprezidentom na krajinskom úrade. Úradnícke prostredie poznal dôverne, odrazilo sa to aj v jeho najvýznamnejšom diele, v románe Demokrati. Janko Jesenský ťažko prežíval roky 2. svetovej vojny a rozbitie Československa. Ani počas vojny však písať neprestal, politické udalosti komentoval svojimi básňami. Zomrel v Bratislave krátko po oslobodení – 27. decembra 1945. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Diela:
Janko Jesenský sa stal známym autorom najmä ako prozaik, veľkú časť jeho tvorby však tvorí lyrika. Poéziu písal už ako študent, verejnosti sa predstavil básňou Vyznanie v roku 1897. Prvá zbierka - Verše mu vyšla až v roku 1905. Bola to prevažne ľúbostná lyrika, inšpiroval sa svetovými i slovenskými básnikmi. Ďalšia zbierka poézie Verše II z roku 1923 nadväzuje na predchádzajúcu zbierku. Z toho istého obdobia pochádza aj lyricko – epická báseň Náš hrdina. Súčasne s poéziou začal publikovať Jesenský aj krátke prózy, časť z nich zhrnul do knihy Malomestské rozprávky. Ďalšie prózy, ktoré boli humoristicky alebo satiricky motivované (napríklad Pani Rafiková) vyšli v zbierke Novely. Podobný tón má aj neskoršia zbierka Zo starých časov.

Vo viacerých prózach sa venuje spoločenským súvislostiam lásky. Zaujímavým prozaickým dielom sú aj Listy slečne Oľge. Verše písal aj počas pobytu v Rusku, zbierka Zo zajatia je jeho voľným básnickým denníkom.
V zbierke subjektívnej lyriky Po búrkach odráža autor sklamanie, že národná sloboda zostala len ilúziou, je pochmúrnym obrazom slovenskej krajiny. Dielo, v ktorom Janko Jesenský najviac kritizuje spoločnosť je román Demokrati. Posledné zbierky veršov sú autorovým protestom proti vojne a fašizmu - Čierne dni, Na zlobu dňa II a po smrti vydaný Jesenný kvet.

Úryvok: Vyznanie – zo zbierky Verše

Nepočuješ? Ľudia vravia,
že ťa ľúbim. Neviem kedy
pozrel som ja hlbšie troška
v tvoje oči, kvietok bledý.

Nepočuješ? Ľudia vravia,
že i ty mňa ľúbiš verne.
A ja neviem, kedy tkveli
na mne tvoje oči čierne.

Svetu treba hračiek. Nech raz
toto dieťa pravdu vraví:
pobavme sa i my kúštik.