Tieto slová boli pre Tolkiena ako výzva, aby zahájil veľké dielo, nad ktorým už nejaký čas premýšľal a to stvoriť vlastnú mytológiu. Viedla ho k tomu záľuba vo vymýšľaní jazykov, túžba vyjadriť svoje najhlbšie city v poézii a tiež túžba stvoriť mytológiu pre Anglicko, pod inšpiráciou fínskych mýtov „Keby nám tak toho zostalo viac- niečo rovnakého druhu, čo by patrilo nám Angličanom.“ Začal písať Knihu stratených príbehov (Book of lost tales). Niektorých zarážalo, ako mohol zbožný katolík ako Tolkien, písať s takým presvedčením o svete, kde nie je uctievaný Boh. Knihu stratených príbehov (neskôr Silmarillion) kresťanstvu neprotirečí, Boh je v knihe prítomný, hoci v inej forme. Tolkienov hlavný ciel bol napísať knihu tak, aby nebola klamlivá. Veril, že človek môže dostať od Boha dar zaznamenať „náhly záblesk vnútornej skutočnosti alebo pravdy“. O povestiach napisal: „Vyvstávali mi v mysli ako niečo dané... mal som stále dojem, že zaznamenávam niečo, čo už kdesi je - nie, že si vymýšľam“ .

Začiatkom roku 1917 sa prápor dožadoval Tolkienovho návratu do Francúzska. Ku koncu dovolenky v Great Haywoode znova ochorel a dočasne ho poslali slúžiť do Yorkshiru. Tam však ochorel opäť a dostal sa do sanatória v Harrogate. Keď bol uznaný schopným služby, bol odoslaný do signalizačnej školy a mal šancu urobiť skúšky, ktoré by preňho znamenali, že by zostal v Anglicku a nemusel sa vrátiť na front. Skúšky neurobil a niekoľko dni nato sa znova ocitol v nemocnici.
Edith sa vo vysokom stupni tehotenstva presťahovala do Cheltenhamu, aby si zariadila pôrod v pohodlnejšej nemocnici. 16. 11. 1917 sa im narodil syn John Francis Reuel.
V tejto dobe už bolo nepravdepodobné, že by ho znova poslali spat do Francúzska. V nemocnici sa zaoberal písaním a zdokonaľoval sa v španielčine a taliančine, učil sa trocha po rusky.

Po prepustení z nemocnice zašiel do Oxfordu informovať sa o dostupnej práci na univerzite. Vyhliadky boli biedne, ale dostal prácu pomocného lexikografa na Novoanglickom slovníku. Koncom roku 1918 sa s Edith a dieťaťom usídlili v Oxforde. Počas dvojročnej prace na slovníku sa „naučil viac, než za ktorékoľvek iné porovnateľné obdobie v živote“.

1.4
Leeds ( 1920 – 1925 )
Neskôr sa živil doučovaním a v roku 1920 požiadal o miesto lektora anglického jazyka na univerzite v Leedse. Miesto dostal a presťahovali sa do Leedsu. Narodil sa im druhy syn Michael Hilary Reuel. Na univerzite dostal Tolkien zodpovednosť za všetku výuku jazykov na katedre. Vypracoval program pre študentov, ktori sa chceli venovať filológii.

V roku 1922 prišiel do Leedsu novy lektor E.V. Gordon, s ktorým Tolkien pripravil nove vydanie básne Sir Gawain a Zelený rytier (Sir Gawain and the green knight).
Práce na Silmarillione výrazne pokročili - bol už skoro hotový, ale Tolkien akoby ho dokončiť nechcel. Začal znova prepisovať príbehy a niektoré zveršoval.
V roku 1924 sa stal profesorom anglického jazyka v tridsiatichdvoch rokoch, čo bol na britské univerzity pozoruhodne nízky vek.
V tom istom roku sa narodil tretí syn Christopher Reuel. Otec si ho zvlášť obľúbil.
V roku 1925 sa uvolnilo miesto profesora anglosaštiny na Oxforde. Konkurencia bola silná, ale miesto získal Tolkien.

1.5
Oxford a „The Inklings“
Na začiatku 20. storočia a teda v roku 1926, keď sa Tolkien s rodinou do Oxfordu presťahoval bol Oxford koncentrovanou kolóniou akademických pracovníkov, ich manželiek, deti a služobníctva. Obyvatelia bývali v rôznych sídlach, od gotických až po predmestské vilky. Rodina sa nasťahovala do domu na Northmoor Road, kde zostali dvadsaťjeden rokov. Krátko pred sťahovaním sa narodilo štvrté a posledne dieťa, dcéra Priscilla Mary Reuel.
Život Tolkiena na Northmoor Road bol podľa pravidelného poriadku, bez väčších zmien. V dome mal vlastnú izbu, aby manželku nerušil ponocovaním. Po raňajkách vyučoval súkromne žiakov alebo prednášal na univerzite. Vo volnom čase sa staral o záhradu pri dome, pomáhal deťom s úlohami a niekedy si chodil posedieť s priateľmi. A po nociach tvoril diela, ktoré mali onedlho zmeniť vnímanie fantasy literatúry na celom svete.

Keď sa Tolkien v roku 1925 vrátil do Oxfordu, chýbalo mu intelektuálne priateľstvo, aké mu až do bitky na Somme poskytoval T.C.B.S. Na Oxforde sa zoznámil so školiteľom anglickej literatúry a jazyka C.S. Lewisom. Získal ho pre svoj spolok, kde sa predčítali islandské ságy a začalo sa ich dlhé a mnohostranne priateľstvo. Obaja sa zaoberali mytológiu severských zemi a neskôr si navzájom posielali a hodnotili svoje diela. Tolkien mal tiež značný podiel na Lewisovom priklonení sa ku kresťanskej viere. Obaja patrili k skupine The Inklings („Tušitelia“), kde predčítali a kritizovali literárne diela.
Na univerzite mal Tolkien povinnosť poriadať aspoň 36 prednášok a seminárov ročne. On to však nepovažoval za dostatočné k prebraniu predmetu a konal ich 136. Bolo to sčasti aj tým, že profesorov anglosaštiny a strednej angličtiny bolo málo. Prednášky a príprava na ne Tolkienovi zaberali veľa času a tak sa občas stavalo, že sériu prednášok vypustil. Oxford ho obdaril povesťou človeka, ktorý sa poriadne nepripravuje na výuku, skutočnosť ale bola taká, že sa pripravoval až príliš precízne.

1.6
Pán prsteňov ( 1930 – 1959 )
Predtým než Tolkien začal písať Hobita a Pána Prsteňov rozvíjal svoje rozprávačské schopnosti na príbehoch, ktoré rozprával svojim deťom, keď nemohli zaspať. Podobne vznikla rozprávka Roverandom (Putovanie Rovera), ktorú rozprával svojmu synovi, keď stratil hračku psíka. Dobrodružstvá postavy neskôr známej ako Tom Bombadil sa tiež začali ako príbeh pre Tolkienove deti. Príbeh Hobita načrtol jedného letného dna na Northmoor Road, keď opravoval maturitne písomky. Jeden študent nechal stranu nepopísanú a Tolkien na ňu napísal „ V istej podzemnej nore býval jeden hobit“ . Rozhodol sa zistiť, čo sú hobiti zač. Takto sa u neho vždy príbehy začínali – z mien, ktorých význam sa pokúsil zistiť. Vo všetkých jeho dielach môžeme nájsť autobiografické prvky. Sám neskôr povedal: „ V skutočnosti som vo všetkom okrem veľkosti hobit. Mám rad záhradky, stromy a poľnohospodársku krajinu bez mechanizácie, fajčím fajku, mám rád dobré jednoduché jedlo, ale hnusí sa mi francúzska kuchyňa, páčia sa mi ozdobné vesty a dokonca sa ich opovažujem v týchto šedivých dňoch nosiť. Mám rad huby (z lúky), mám veľmi prostoduchý zmysel pre humor (ktorý unavuje aj tých, ktorí sú mi priaznivo naklonení), chodím neskoro spať a neskoro vstávam (ak to ide). Príliš necestujem.“ Aj krajina, do ktorej hobitov situoval sa podobala západomidlandskému prostrediu, ktoré považoval Tolkien za domov seba a svojich predkov.

V roku 1936 sa o Hobita zaujímalo londýnske nakladateľstvo George Allen & Unwin vďaka rodinnej známej, ktorá tam pracovala a požiadali Tolkiena, aby knihu pripravil na vydanie. Po mnohých korektúrach zo stany autora sa Hobit dočkal vydania v roku 1937. Dielo zaznamenalo pochvalne kritiky a rýchlo sa predávalo. Nakladateľstvo požiadalo Tolkiena o ďalšie diela. Rozpracovane rukopisy, ktoré zaslal vydavateľom, sa im páčili, ale žiadny neobsahoval príbehy o hobitoch, ktorých sa dožadovala verejnosť. Začiatkom roku 1937 začal Tolkien písať novy príbeh o hobitoch, z ktorého vznikol Pán Prsteňov. Príbeh začal prepájať so svojou mytológiou zo Silmarillionu.

V roku 1939 vypukla 2. svetová vojna. Jeho synovia odišli bojovať a Tolkien pôsobil ako pozorovateľ leteckých poplachov. Práca na románe sa pozdržala, ale nebol to len následok vojny. Na vine bol aj Tolkienov perfekcionizmus. Veľmi mu záležalo na tom, aby každá drobnosť dokonale zapadala do celku. Chcel „aby ľudia jednoducho do príbehu vstúpili a brali ho (v istom zmysle) ako skutočný.“
Po vojne sa k spolku „The Inklings“ pridal aj Tolkienov syn Christopher, najprv aby predčítal z Pána Prsteňov, neskôr sa stal právoplatným členom.
Tolkienovo priateľstvo s Lewisom sa začalo rozpadať, možno aj kvôli občasnej tvrdej kritike vznikajúceho pokračovania Hobita. Pravdepodobne bola na vine aj Tolkienova nechuť k Lewisovmu dielu „Letopisy Narnie“. Po roku 1954, keď bol Lewis zvolený do novej profesúry stredovekej a renesančnej literatúry v Cambridge, vídali sa pomerne malo. Medzitým sa rodina presťahovala na Manor Road. Dokončenie trvalo do roku 1949. Tolkien si nemyslel, že kniha je bez chyb: „Napísal som to krvou svojho srdca, takou, aká je, hustá alebo riedka; ničoho iného niesom schopný.“