S vydaním knihy bolo množstvo problémov, pretože Tolkien sa snažil vydať naraz Pána Prsteňov aj Silmarillion. Silmarillion sa vydať nepodarilo, lebo bol stále nedokončený. Pán Prsteňov bol (s veľkou nechuťou Tolkiena) rozdelený na 3 časti. Spoločenstvo prsteňa a Dve veže vyšli v roku 1954, Návrat kráľa v roku 1955. „ Tá kniha je ako blesk z čistého neba. Povedať, že sa v nej bez hanby v dobe takmer chorobne protiromantickej naraz vrátila veľkolepá a výrečne hrdinská romanca, nestačí. Pre nás, ktorí žijeme v tej cudnej dobe, je dôležitý práve onen návrat – a číra úľava z neho. Ale v dejinách samotnej romance - v dejinách, ktoré sa tiahnu späť k Odysee a ďalej - to nie je návrat, ale pokrok, ba revolúcia: dobytie nového územia.“ Autorom tejto recenzie bol C. S. Lewis. Tato chvála bola zbytočne prehnaná, Lewis však chcel urobiť pre Tolkiena všetko, čo bolo v jeho silách. K jeho príspevku na záložku knihy sa Observer vyjadril: „Iba veľké majstrovské dielo mohlo prežiť bombardovanie chválou, ktorá sa naňho zniesla zo záložky.“ Aj ostatné recenzie diela boli ale prevažne kladné. Predaj knihy stúpal a v nasledujúcich rokoch bol Pán Prsteňov preložený do všetkých hlavných jazykov a mnohých iných.

V roku 1965 prišla sprava, že jeden americký nakladateľ sa chystá vydať neautorizované paperbackové vydanie Pána Prsteňov a skoro isto za to Tolkienovi neposkytne žiadny honorár. Tolkien a londýnsky vydavateľ Stanley Unwin sa snažili situáciu zachrániť vydaním autorizovaného diela. Museli však urobiť zmeny v texte, a kým ich Tolkien stihol dokončiť bolo neautorizovane vydanie už dávno vydané.
Autorizovane nakladateľstvo sa rozhodlo, že už ďalej čakať nemôžu a vydali Hobita a neskôr aj Pána prsteňov. Bolo drahšie ako neautorizovane vydanie a tak Tolkien všetkým svojim americkým korešpondentom vkladal do listov poznámku, aby kupovali jedine knihy vydané od autorizovaného vydavateľstva. Americkí fanúšikovia začali protestovať proti neautorizovanému vydaniu a nakladateľstvo poslalo Tolkienovi ospravedlňujúci list, kde mu ponúkli honorár a sľúbili, že po vypredaní zásob už tlačiť knihu nebudú.

Po tomto spore sa stal Pán prsteňov v Amerike veľmi populárny a predaj knihy dosiahol miliónovej hranice. Vznikol takzvaný „univerzitný kult“. Študenti si v knihe našli mnohé, čo na nich zapôsobilo. Začali sa objavovať nápisy ako „Frodo žije“, „Gandalf prezidentom“ alebo „Navštívte Stredozem“.
Americké nadšenie sa rýchlo rozšírilo aj do iných krajín. Predaj kníh stále stúpal a v roku 1968 to boli asi tri milióny výtlačkov. Tolkiena začali otravovať novinári a fanúšikovia. Sláva ho zarážala, pretože nič také neočakával a nepokladal to ani za náležité.

1.7
Posledné roky (1959 – 1973 )
V roku 1959 odišiel Tolkien z profesorského miesta. Občas sa vídal s Lewisom a možno by si aj zachovali niečo zo starého priateľstva, nebyť Lewisovho manželstva. Lewis teraz očakával od svojich priateľov, že budú jeho manželke vzdávať hold, zatiaľčo on, kým bol starým mládencom na fakt, že jeho priatelia sú ženatí, často zabúdal. Tolkien sa stal samotárom a väčšinu času trávil doma.

Mal veľkú starosť o Edithino zdravie, ktorá mala problémy s chôdzou a trpela zažívacími ťažkosťami. Pustil sa do revízie a dokončovania Silmarillionu, v práci ho však často vyrušovali revízie iných diel, ktoré sa pripravovali na vydanie. Mnoho času trávil odpoveďami na listy čitateľov, hraním pasiánsu pripadne lúštením krížoviek. Život mu často pripadal jednotvárny a obmedzujúci. „Dni sa zdajú prázdne a nemôžem sa na nič sústrediť. Život v tomto väzení je taká nuda.“ Z depresie nad týmto stavom vznikla poviedka Kováč z Wootton Major.

Život na penzii mal pre Tolkiena aj kladne stránky. Konečne mal dostatok peňazí a bol štedrý najmä k svojim vnúčatám. Nikdy si však s Edith nekúpili do domácnosti elektrické vymoženosti ako televíziu alebo práčku.
Začiatkom roku 1968 sa presťahovali do Bournemouth – anglického letoviska, kde už predtým zvykli tráviť dovolenky. Edith si prostredie veľmi obľúbila. pretože si tu našla mnoho priateľov. Tolkien nebol v Bournemouth najšťastnejší, ale išlo mu hlavne o blaho Edith. Tiež sa mu v tomto prostredí darilo pokračovať na revíziách Silmarillionu. Koncom roka 1971 sa bournemouthské obdobie náhle skončilo, keď Edith 29. októbra zomrela.

Po prekonaní šoku z jej smrti sa Tolkien rozhodol presťahovať naspäť do Oxfordu. Mertonova univerzita ho pozvala, aby sa stal rezidentným čestným členom. V roku 1972 sa presťahoval na Merton Street. Často navštevoval svojho syna Christophera, ktorý býval neďaleko Oxfordu a preberal s nim opravy na Silmarillione. Mnoho amerických univerzít ho pozývalo na návštevy spojene s udelením doktorátu, Tolkien sa však už na také dlhé cesty necítil. V roku 1971 dostal od kráľovnej Rad Britského impéria a najviac ho potešilo udelenie čestného doktorátu z literatúry za prínos do filológie v roku 1972.
U Tolkiena sa začali prejavovať zažívacie ťažkosti, ale zdalo sa, že po liečbe sa jeho stav zlepšil. Pri návšteve priateľov sa necítil dobre a bol prevezený do nemocnice, kde mu zistili krvácajúci žalúdočný vred. Správy boli najprv optimistické, ale neskôr došlo k infekcii. Zomrel 2. septembra 1973 vo veku 81 rokov.