Albert Einstein životopis

Narodil sa 14. marca 1879 v nemeckom Ulme, do školy začal chodiť v Mníchove, kde dostával aj prvé lekcie v hre na husliach, ktorým ostal verný do konca života.
Doma ho vychovávali v prísnom duchu judaizmu a tohto ducha v ňom ešte prehĺbili počas štúdia na Luitpoldovom gymnáziu. Na štúdium matematiky s dôrazom na diferenciálne počty sa vrhol po roku 1981. Keď sa rodina mladého Alberta v roku 1894 presťahovala do Milána, om ostal v Mníchove. Zaujímavý je fakt, že v roku 1895 neuspel v prijímacích skúškách na Vysokú školu technickú v Zurichu, kde chcel získať titul inžinier elektrotechniky. Po neúspešných prijímačkách začal chodiť na strednú školu vo švajčiarskom Aarau, z ktorej potom prešiel na spomínanú techniku. Svoju budúcnosť videl takto: ,, Keď budem mať šťastie a prejdem skúškami rád by som išiel do Zurichu. Ostal by som tam štyri roky a študoval matematiku a fyziku. Predstavujem si, že sa stanem učiteľom v týchto odvetiach prírodných vied, pričom by som si zvolil ich teoretickú časť. Tu sú dôvody, ktoré ma vedú k tomuto plánu: predovšetkým je to moja dispozícia k abstraktnému a matematickému mysleniu a nedostatok imaginácie a praktických schopností.“
Plán stať sa učiteľom matematiky a fytiky Einsteinovi vyšiel. Absolvoval v roku 1900, ale na zurišskú techniku sa akosi nemohol dostať. Jeho traja spolužiaci , napríklad Mercel Grossman, sa na nej stali asistentmi, jediný Einstein dostatočne nezaujal. Ešte v roku 1901 posielal listy na rôzne univerzity a žiadal o miesto. Neúspešne.
Vojenskej službe vo švajčiarskej armáde sa dokázal vyhnúť, pretože mal ,,ploché nohy a kŕčové žily“. Napokon sa dočasne zamestnal ako vysokoškolský učiteľ v polovici roku 1901 na Technickej vysokej škole vo Winterthure. ,, Vzadal som sa ambícií, aby som sa dostal na univerzitu,“ napísal o tom neskôr. Potom nasledovalo ďalšie dočasné učiteľovanie na súkromnej škole v Schauffhausene, ale napokon, po odporúčaní Grossmanovho otca, dostal Albert miesto na patentovom úrade v Berne ako ,, technický expert tretej triedy“. Aj to len dočasne; stály pracovný pomer mu umožnili o dva roky neskôr a až roku 1906 ho povýšili na technického experta druhej triedy. Švajčiarske štátne občianstvo získal v roku 1905.
Objavy: A predsa práve tu, po nepochybne suchopárnej, úradníckej práci na bernskom patentovom úrade napísal obdivuhodné množstvo skvelých teoretických prác z oblasti teoretickej fyziky a dokázal si udržať tesný kontakt s kolegami a odbornou literatúrou.

Napokon prišlo aj uznanie – doktorát na Univerzite v Zurichu v roku 1905 za tézy o determinácii molekulárnych dimenzií, ktoré venoval Grossmanovi. Mimochodom, ako o každom polobohovi, aj o Einsteinovi koluje množstvo legiend a poloprávd. Napríklad reči o tom, že prepadol na základnej škole z matematiky, nie sú pravdivé. To, že pri čítaní našiel v knihe ako záložku neprevzatý šek na 1500 dolárov, pravda byť môže. Veď na peniazoch mu nezáležalo; myšlienkami bol stále niekde inde. Napokon, bolo to vidieť aj na jeho zanedbaných golierikoch, ponožkých i topánkach. A celkom možné je, že si nevedel zapamätať svoju adresu: 112 Mercer Street, Princeton, N.J., U.S.A.
Einstein všetkým dokázal, že slová, ktorými vyzdvihol svoju schopnosť abstraktne teoreticky myslieť, neboli prázdnym chvastaním. Premyslel, prepočítal a uverejnil niekoľko vedeckých téz, ktoré ovplyvnili svet. Stačilo mu na to najmenšie laboratórium sveta: vlastný mozog. Jeho závery sa stali súčasťou všetkého, s čím sa dnes v modernom svete stretávame. Veľkými slovami povedané, stali sa míľnikmi moderného sveta. Nech už šlo o jeho vývody o štruktúre a podtate vesmíru, jeho teoretické východiská, ktoré ľudstvo priviedli k atómovej bombe i atómovým elektrárňam, k vesmírnym letom, ale aj k modernej elektronike. Fotografie z tohto obdobia, ukazujú, že to všetko urobil mladučký, asi 26 – ročný mladý muž s bohatými vlnitými vlasmi a smiechom v očiach. Vo voľnom čase napísal tri práce, z ktorých rozsahom nebola poriadna brožúrka a uverejnil ich v nemeckom vedeckom časopise Annalen der Physik. ,,Boli to explózie ohňostroja, ktoré v žiari noci zrazu priniesli svetlo nad doteraz neznámym územím,“ povedal kvetnato nadšený kolega fyzik Louis do Broglie.
Mladý vedec ponúkol napríklad ohromujúci pohľad na svetlo, keď tvrdil, že prichádza rovnako v častiach aj vo vlnách. V ˇxase, keď ešte existovali vedci, ktorí spochybňovali existenciu atómov, teoreticky, teda v hlave, prepočítal pohyb molekúl v kvapalinách a potvrdil atómovú teóriu hmoty. Preskúmal a teoreticky vysvetlil už vtedy známy fotoelektrický jav a otvoril cestu k zvukovému filmu a televízii. A to najdôležitejšie: ako sám Einstein napísal jednému zo svojich priateľov, prišiel s koncepciou, ktorá ,,zmanila teóriu priestoru a času“, teóriu relativity. Ponúkol ju v pravý čas, keď sa newtonovské ponímanie priestoru a času vyčerpalo a dostalo sa na okraj svojich možností. Ľudia ešte verily v éter, ktorý mal vypĺňať celý vesmír.
Magický vzorec: Nebolo by poctivé nepriznať, že neexistovali ľudia, ktorí by o čase a priestore nepremýšľali celkom novým spôsobom. Npríklad H.G.

Wells bol priam posadnutý scifi na tému pohyb včase. Ľudstvo stálo na okraji a bolo naklonené prijať čosi nové, Einstein to ,,len“ zbadal ako prvý. Pochopil, že čas a priestor nie sú hrušky a jablká na oddelených policiach. Uvedomil si a dokázal, že sú homogenné, spojené, neoddeliteľné. Vtedy to bolo čosi revolučné, šokujúce a pochopiteľne to pritiahlo pozornosť vedcov na celom svete. Všetci vášnivo diskutovali, len za jediný rok na svete vyšlo vyše sto kníh na tému relativita. Einstein s príznačným humorom vyhlásil, že je asi jediným z vedcov, ktorý sa nepokúša získať odmenu 5000 dolárov vypísanú časopisom Scientofic American za esej v rozsahu tritisíc slov, ktorý by problém relativity najlepšie vystihla. ,,Neverím, že by som to dokázal,“ povedal autor magického vzorca.
Dnes je rovnica E=mc2 taká populárna, že sa dostáva na tričká tínedžerov. Napríklad v takejto podobe: ,, A Boh povedal E=mc2“. Mimochodom, oveľa častejšie ako táto rovnica sa dostáva na tričká a všetky možné plagáty i reklamy vďačná podoby samostatného Einsteina. Bol totiž mediálny typ a s troškou nadsázky by sa dalo povedať, že až komediálny. Pripojme k tomu jeho geniálny mozog a nikto sa nemôže čudovať, že už v roku 1919 sa stal najpopulárnejším a najznámejším vedcom sveta. Len v rodnom Nemecku sa stal terčom závisti a nenávisti. Veď bol Žid, liberál, humanista, navyše nesmierne úspešný. Ako inak než nenývisťou mohli zareagovať nacionalisti, antisenitisti a neúspešní nemeckí fyzici. Celý tento spolok nazval raz Einstein ,, Spoločnosť alternativity s ručením obmedzeným.“ Napriek všetkému kriku domácich Nemcov bol jeho hlas stále počuť a dostávalo sa mu uznania. Popularita mladého vedca ešte stúpla, keď v roku 1921 dostal Nobelovu cenu za fyziku. Nie však, ako sa mnohí domnievajú, za teóriu relativity, ale za prácu o fotoelektrickom jave z roku 1905.