Anton Bernolák životopis
Narodil sa v rodine drobného zemana v Slanici, na Orave 3. 10. 1762. Študoval v rokoch 1774 - 1778 na gymnáziu v Ružomberku, rétoriku, filozofiu a poetiku na Emerciáne v Bratislave, Štefaneu v Trnave a teológiu na Univerzite Pázmaneu vo Viedni. Štúdiá ukoncil v roku 1787 na generálnom seminári v Bratislave.
Po štúdiách jeho prvým pôsobiskom bola kaplánka v Ceklísi (dnes Bernolákovo) 1787 - 1791 .Šest rokov pôsobil vo funkcii tajomníka arcibiskupského vikariátu v Trnave. Od mája 1797 až do svojej smrti 15. januára 1813 bol farárom v Nových Zámkoch a zároven stál na cele novozámockého dekanátu a bol správcom mestskej školy. Jeho mimoriadny talent sa prejavil už na bratislavskom Generálnom seminári, kde sa zapálil za osvietenské reformy cisárovnej Márie Terézie a Jozefa II. Tam sa stal propagátorom národnobuditelských snáh slovenského národa. Pre realizáciu týchto ideí a zámerov mal všetky odborné predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Napriek tomu, že jeho aktivita bola zameraná na jazykovedné dielo, velmi dobre si uvedomoval, že bez toho, aby obyvatelstvo žijúce na území Slovenska nepoužívalo živú rec v písomnom styku a v školstve nie je možné , aby sa sformoval na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovat k svojej svojbytnosti. K tomuto úcelu podriadil svoje vedecké diela. Najskôr napísal základné gramatické diela: Dissertatio philologica-critica de literis Slavorum /Bratislava1787/, Grammatica Slavica /Bratislava 1790/, Etymologia vocum slavicarum /Trnava 1791/ a 5-zväzkový Slowar Slovenskí, Cesko-Latinsko-Nemecko-Uherskí, ktorý však vydal až kanonik J. Palkovic v rokoch 1825-27 v Budíne po Bernolákovej smrti. Priaznivé podmienky, ktoré boli vytvorené osvietenskými reformami., meniace sa spolocenské a ekonomické pomery v monarchii a geniálna osobnost Antona Bernoláka vyústili do uzákonenia prvého národného spisovného jazyka Slovákov v roku 1787. Bernolákovcina plnila funkciu celonárodného spisovného jazyka.
Bernolákom uzákonený jazyk používali hlavne katolícki vzdelanci, ktorí cielavedome v lude presadzovali ideu svojbytnosti slovenského národa cím sa stal prvý spisovný jazyk Slovákov významným nástrojom pre zdynamizovanie rozvoja slovenskej spolocnosti na úseku duchovnom, literárnom, hospodárskom a osvetovom.
Slovenské ucené tovarištvo, so svojimi pobocnými stánkami boli zriadené od západu po východ Slovenska, organicky súviselo so šírením literatúry a osvety v novoustálenom spisovnom jazyku. Šíritelmi myšlienok a cielov Antona Bernoláka bolo katolícke duchovenstvo /medzi najvýznamnejších patrili J, Fándly, J Hollý, I. Bajza a A. Rudnay/. Neskôr k tomuto pohybu sa pripojila i laická skupina na cele s A. Hamuliakom. Je nevyhnutné v tejto súvislosti povedat, že hnutie bernolákovcov /vyše 50 rokov/, ich literárnych diel, denno-dennej práci medzi slovenským ludom a vzdelancami, vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka 1843 v Hlbokom(L. Štúr, M. Hurban, M. Hodža)
Idey A .Bernoláka a jeho súputníkov nezanikli a je priam symbolické, že po Rakúsko - Uhorskom vyrovnaní a nástupe krutej madarizácie pokracoval v odkaze svojho strýka jeho synovec Andrej Radlinský. V roku 1869 sa stáva spoluzakladatelom Spolku svätého Vojtecha so sídlom v Trnave. Milénium sv. Vojtecha sa v súcasnosti oslavuje v Cechách za prítomnosti pápeža Jána Pavla II. Spomenutý spolok sa podstatnou mierou pricinil o to, že slovenský národ nebol asimilovaný v priebehu intenzívnej 50 rocnej madarizácie najmä tým, že vydával v masovom meradle nielen náboženskú literatúru, modlitebné knižky, ale aj ucebnice, spevníky slovenských národných piesní, katolícke noviny,, kalendáre /napr. Pútnik svätovojtešský/ a pod. O ich bohatej cinnosti svedcí i ten fakt, že do roku 1919 vydal Spolok sv. Vojtecha tri a pol milióna kníh, v ktorých bolo pospolitému ludu poskytované slovenské slovo i národné sebavedomie, ktoré sa im nedostávalo v škole a taktiež na úradných miestach.
|
