Najstaršia dcéra Karola VI- sa narodila 13.mája 1717 v centre Viedne, na zámku Hofburg. Jej matka Alžbeta Kristína Braunschweig-Wolfenbuttel nemala na deti veľký vplyv. Mária si už v detstve obľúbila vychovávateľku grófku Karolínu Fuchsovú, ktorú do smrti oslovovala „mami“. Upriamila sa na ňu dokonca natoľko, že ju po smrti dala pochovať do rodinnej hrobky Habsburgovcov v kapucínskom kláštore vo Viedni. Po otcovi zdedila Mária Terézia veľkú lásku k hudbe a k divadlu. Mala skvelý hlas a keby nebola prvorodenou dcérou bola by sa stala úspešnou opernou speváčkou. Výborne hrala na klavíri.

Navštevovala operné predstavenia. V obľúbenom cisárovom sídle -Favorite- vybudovali divadlo, kde sa hrali najlepšie divadelné predstavenia. Jej vzdelanie však bolo omnoho širšie- dobre ovládala latinčinu, francúzštinu, španielčinu, taliančinu a nemčinu. Latinský jazyk bol komunikačným jazykom v cirkvi ale aj úradnou rečou štátnych a právnych dokumentov, deklarácií, diplomacie a vedy. Venovala sa aj geografii, histórii a matematike, ktorú si veľmi obľúbila. Ako však neskôr sama priznala, nenaučila sa vôbec nič čo by jej pomohlo pri budúcich povinnostiach. Keďže Karol VI dúfal, že vládu prenechá jej synovi, neusiloval sa ju ani v najmenšom poučiť o vladárskych povinnostiach.

Veľmi skoro bol pre Máriu vymyslený „sobášny projekt“, podľa ktorého sa mala vydať za lotrinského vojvodu Leopolda Klementa. Po jeho neočakávanej smrti sa na miesto uchádzača o Máriinu ruku dostal Klementov brat František Štefan (veselý a prívetivý). František Štefan prišiel na viedenský dvor skôr preto, aby sa stal cisárovým nástupcom, než aby sa zaujímal o vtedy päťročnú Máriu. Postupom času sa však tento vekový rozdiel z ich vzťahu akoby vytratil a počas odlúčenia v rokoch 1729-32 sa z neho vyvinula obojstranná náklonnosť. Vzhľadom na politickú situáciu, bolo ich manželstvo ohrozené. Mária sa mala vydať za bavorského kurfirsta. Až po dojednaní predbežného mieru (nie príliš výhodného pre Karola VI), už ich sobášu nestálo nič v ceste.

Vo februári 1736 sa v kostole augustiánov vo Viedni zosobášili. Ešte po rokoch spomínala na tento deň ako na najšťastnejší v živote. Voči manželovi si po celý život uchovala oddanosť a obdiv. Medzi 20.-39. rokom života porodila Mária Terézia 16 detí. Po prvých troch dievčatách sa jej konečne narodil syn Jozef- dedič trónu. Narodil sa v ťažkom období matkinho života, keď Karol VI 20.10.1740 zomiera a svojej neskúsenej a nepoučenej dcére zanechal krajinu v zlých podmienkach, bez peňazí, vojsk a poradcov. Hrozili sociálne nepokoje a zárodok politickej vzbury. Nová vládkyňa ihneď zvolala zasadnutie „tajnej konferencie“. Ako dvadsaťtriročná musela čeliť neprajnosti kabinetu. V júni 1741 bola korunovaná za uhorskú kráľovnú v Dóme sv. Martina v Bratislave. Aby pri poslednom rituáli na korunovačnom vŕšku na Dunajskom nábreží nezlyhala , chodila na hodiny jazdy na koni a trénovala s najťažším mečom.

V Chráme sv. Víta v Prahe ju 12.mája 1743 olomoucký biskup korunoval za českú kráľovnú. Prvé roky boli pre Máriu Teréziu veľmi ťažkou, ale účinnou školou. Boli poznamenané tzv. „bojmi o dedičstvo habsburské“. Boje skončili v roku 1748 podpísaním mieru v Čechách. Napriek tomu, že musela pristúpiť na stratu niektorých území, vybojovala si vlastne svoje víťazstvo, pretože húževnatosťou dokázala neprajníkom, že je schopná ubrániť trón pred nepriateľmi. Nasledujúcich 7 rokov po uzatvorení mieru, býva označovaných ako obdobie reforiem. Všetky reformy vlastne smerovali k vytvoreniu dokonale centralizovanej vlády. V roku 1765 zomrel cisár František Štefan. Pre Máriu Teréziu to bol veľký otras. Od tej chvíle sa akoby zmiernila jej rozhodnosť.

Spoluvládcom sa stal jej syn Jozef II. Táto spolupráca bola plná nedorozumení a hádok, kvôli Jozefovej prudkosti, bezohľadnej otvorenosti a neprístupnosti, ktoré vedela Mária Terézia tak majstrovsky využívať vo svoj prospech a teda v prospech celej krajiny. Toto jej strpčovalo posledné roky života. Pokúšala sa úradovať, ale značná ťarcha vlády padla na syna Jozefa II. Na prechladnutie zomrela 29.novembra 1780 v Hofburgu. Jej osobnosť je dodnes pojmom pripomínajúcim boj o dedičstvo, šťastný výber partnera, budovanie mocenského systému a úspešnosť vo vnútropolitických záležitostiach ríše. Tak si ju pripomíname my a tak si ju budú pripomínať ešte celé generácie ľudí.

Prečo bola Mária Terézia panovníčkou? Po otcovi zdedila Mária Terézia tri veľké územia (rakúske, uhorské a české)spolu s množstvom menších deržáv. Prechod vlády v najväčšom stredoeurópskom súštátí do rúk tejto ženy bol dlho a starostlivo pripravovaný. Aj tak neprebehol hladko. Cisár Svätej ríše rímskej Karol IV. mal so svojou manželkou Alžbetou Kristínou Brunšvickou jedného syna a tri dcéry. Syn Leopold Ján zomrel niekoľko mesiacov po narodení a nového mužského potomka sa Habsburg nedočkal. Aby zaistil nedeliteľnosť monarchie pozmenil tzv. ,,pragmatickú sankciu“, nástupnícky rád v prospech svojej najstaršej dcéry Márie Terézie. Krásna a temperamentná svetlovláska bola po dlhých jednaniach a množstvách ústupkov prijatá zdedenými zemami i hlavnými európskymi mocnosťami, ale čoskoro sa ukázalo, že písané zmluvy sú len obyčajné zdrapy papiera.

Pragmatická sankcia: Nariadenie cisára Karola 4. Z roku 1713 o nástupníctve v habsburských krajinách , ktoré sa stalo zároveň základným zákonom habsburského súštátia ( od 1804 Rakúska , od 1867 Rakúsko – Uhorska až do roku 1918 ). Vychádzalo zo staršej tajnej zmluvy medzi Jozefom 1 a Karolom 4. Z roku 1703 o rozdelenie nástupníctva v krajinách rakúskeho a španielskeho dedičstva. Stanovilo neoddeliteľnosť do tej doby formálne nezávislých zemí ovládaných Habsburgovcami a prednostné dedičke právo dcér Karola 4.. Pragmatická sankcia bola predložená k schváleniu snemom: český ju prijal 1720 bez výhrad , uhorský 1722 s obmedzením posilujúcim postavenie Uhorska , Chorvátsky snem ju prijal už v roku 1712 , aby obhájil štátoprávne postavenie Chorvátov. , ktoré bolo ohrozené nátlakom uhorskej šľachty . Medzinárodné uznanie pragmatickej sankcie sa stalo osou politiky Karola 4. A bolo dosiahnuté za cenu veľkých ústupkov ( napr. Rezignácie na obchod s Indiou) . A j tak po smrti Karola 4. Vystúpila proti dedičským nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov ( vojny o rakúske dedičstvo ).

Mária Terézia má ťažkosti Hneď po smrti Karola III vystúpila proti dedičným nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov ne čele s pruským kráľom Fridrichom II., ktorý si robil nároky na Sliezsko. Ostatné štáty, podnietené vidinou ľahko získateľnej koristi, ponáhľali s nasledovať jeho príklad. Francúzske a bavorské vojská vtrhli do Čiech a za pomoci Sasov koncom novembra 1741 obsadili Prahu. Bavorského kurfistu Wittelsbachovcov vyhlásili za českého kráľa a začiatkom roka 1742 ho ríšske stavy zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára. Tak pretrhol viac než tristoročnú kontinuitu Habsburgovcov na tróne Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Maria Terézia však prejavila rozhodnosť a odvahu veľkého politika. Pomoc získala u uhorských stavov. Uhorsko ostalo poslednou nádejou mladej panovníčky. Preto pricestovala do Bratislavy, kde práve zasadal snem a osobne požiadala o pomoc. Do vystúpenia pôsobivo zakomponovala slzy, apelovala na tradičnú rytierskosť, na povinnosť ochraňovať slabé ženy. A účinok bol ohromujúci. Poslanci jej ani nedovolili dohovoriť, vyvolávali jej na slávu a sľúbili dať život i krv za svoju kráľovnú. Mária Terézia však aj sama vyšla v ústrety stavom a vyhovela ich požiadavkám. Na začiatku roka 1742 uhorské a rakúske pluky vyhnali bavorské vojská z Horného Rakúska. Azda ženskej citlivosti na utrpenie a krviprelievanie možno ďakovať, že kráľovná sa po skúsenostiach z týchto vojen stala prívrženkyňou mierovej politiky a ani svojmu synovi a spoluvládcovi Jozefovi nedovolila viesť vojnu proti Pruskú a Bavorsku. Vyhlásila, že: „vojna je ohyzdné protiľudské remeslo a lepší je menej oslnivý mier než vojna opradená slávou“. Mladá kráľovná nezdedila nepriateľov len za hranicami ríše. Ani vnútri krajiny nemala pevnú oporu. Vládla tu ozajstná gerontokracia – starí ministri, protekcionárstvo a korupcia bujneli vo všetkých formách všade. Okrem vojnového stavu, ťažila krajinu silná hospodárska zaostalosť, absencia podnikateľských vrstiev, hlboko zakorenené stredoveké tradície, nevzdelanosť širokých ľudových vrstiev a ich bezhraničná bieda.