Reformy Márie Terézie (všeobecne) Vlečúce sa vojny o dedičstvo a ich následky Máriu Teréziu poučili a presvedčili ,že monarchia je zrelá na reformy. Začala dlhá, ale radikálna premena feudálnej ríše v centralizovaný štát. Viedeň sa stala sídlom nových ústredných úradov a štátny úradníci postupne prevzali množstvo funkcii, ktoré dovtedy patrili stavovským obciam jednotlivých zemí. Išlo predovšetkým o vyberanie daní, odvody do armády a o výkon niektorých súdnych právomocí. Pracovitosť a praktické zameranie „cisárovnej“ dobre zapadli do vtedajšej osvieteneckej atmosféry, ktorá postupne ovládla európske dvory. V povedomí širokej verejnosti zostáva predovšetkým školská reforma. V Čechách, na Morave aj v Dolnom Rakúsku vyrástli manufaktúry, stavala sa kasáreň, nemocnice a starobince. Budovala sa rozsiahla sa rozsiahla sieť spevnených ciest a do obehu boli dané prvé papierové bankovky. Tereziánske (obzvlášť neskôr jozefínske) reformy neboli vždy prijaté s nadšením. Stavy nesúhlasili s okresávaním vlastných právomocí a cirkev s obmedzovaním svojej moci. Jednotlivým zemiam monarchie vadilo, že reformy prehliadali zemské špecifiká a zavádzali germanizáciu. Panovníčka dala vypracovať súpis pozemkovej držby, tzv. tereziánsky kataster. Podľa neho sa potom vyrubovali dane. Takisto zreorganizovala armádu. Aby napomohla rozvoj obchodu, nariadila budovať a udržiavať cesty. Zreformovala súdnictvo, zdravotníctvo, zasiahla i do správy miest a dedín. Za osem rokov sa jej podarilo zbaviť obrovských dlhov, ba aj naplniť štátnu pokladnicu.

Reforma školstva Ako jedna z posledných oblastí prišlo v roku 1774 na rad školstvo. Svetlo sveta uzrel Všeobecný školský poriadok, ktorého hlavným autorom bol Ignác Felbiger. V duchu osvietenstva požadoval vybudovanie hustej siete verejných škôl. Štát tak deklaroval záujem, aby všetci jeho obyvatelia dostali aspoň základné vzdelanie. Táto skutočnosť mu zároveň dávala šancu ideovo pôsobiť na poddaných. Tí mali byť vychovávaní v duchu záujmov panovníckeho domu. Najdôležitejším krokom celej reformy bolo zavedenie povinnej šesťročnej školskej dochádzky pre deti od 6 do 12 rokov. Možnosť chodiť do školy dostali po prvýkrát aj dievčatá, ktoré dovtedy nemali takmer žiadnu možnosť oficiálneho vzdelávania. Všeobecný školský poriadok rozlišoval tri druhy ľudových škôl: triviálne, hlavné a normálne. O ich zriaďovanie sa starali obce a školskí patróni z radov šľachty.

Deti z chudobných rodín boli oslobodené od platenia školného. Jednotriedne triviálne školy boli pri sídlach farských kostolov. Deti sa v nich od jedného učiteľa učili čítať, písať, počítať a náboženstvo. V mestách pribúdala výučba znalostí potrebných pre remeslo. Felbiger bol zástancom oddeleného vyučovania chlapcov a dievčat. Dievčatá mali učiť učiteľky. Poriadok nepoznal žiadne sankcie za porušovanie dochádzky. Zväčša záležalo na prístupe konkrétneho učiteľa. Tresty za nedodržiavanie dochádzky zaviedol v roku 1781 syn Márie Terézie Jozef II. Deti na vidieku mali úľavy v letných mesiacoch počas vrcholiacej žatvy. V krajských mestách boli štvortriedne hlavné školy. Štyria učitelia tu okrem trivia vyučovali náboženstvo, latinčinu, dejepis, prírodopis, zemepis, sloh, geometriu, kreslenie a základy hospodárstva. Normálne školy slúžili na prípravu budúcich učiteľov triviálnych škôl.

Každý adept učiteľstva musel zložiť odbornú skúšku a učitelia, ktorí už pôsobili v praxi, si tu dopĺňali vedomosti. Na ľudové školy nadväzovali 4-ročné latinské gramatické školy. Tu sa kládol dôraz na vyučovanie latinčiny, nemčiny a dejepisu. Po ich absolvovaní pokračovali vybraní žiaci v dvojročnom štúdiu na gymnáziách. Kto mal záujem študovať na univerzite, postúpil po skončení gymnázia na dvojročné lýceum, kde sa venovala pozornosť štylistike, rétorike, filozofii, gréčtine, matematike a fyzike. Na vyšších školách učiteľ žiakom onikal. Ak niektorý študent neposlúchal, tykal mu tak dlho až sa polepšil. K ďalším trestom patrila čierna kniha a lavica hanby. Naopak, ako pochvala slúžila kniha cti a lavica cti. Skúška sa konala každý mesiac a mala písomnú formu. Okrem toho podstupovali študenti každý polrok semestrálnu skúšku. Reforma školstva vo východnej časti ríše - Uhorsku, prišla na rad v roku 1777. Panovníčka ju nariadila osobitnou študijnou osnovou podobnou Všeobecnému školskému poriadku pod názvom Ratio educationis.

Reforma vojska Energicky sa pustila do reorganizácie armády. Kráľovná, zaviedla do armády modernejší, pruský model výcviku a taktiky, dala vydať nové výcvikové a služobné poriadky pre jednotlivé druhy vojsk, zaviedla všeobecné používanie uniforiem. Starala sa aj o zaopatrenie vojsk, pravidelné stravovanie a vyplácanie žoldu, ako aj o udeľovanie dovolenky vojakom. na zvýšenie profesionálnej úrovne dôstojníckeho zboru zriadila vojenskú akadémiu, kadetku a polytechniku. V mieri vyžadovala, aby sa vojsko zúčastňovalo na verejných prácach.

Reforma hospodárstva Reformy sa sústreďovali na hospodárske povznesenie monarchie, aby bola schopná konkurovať ostatným krajinám západnej Európy (Francúzsku, Veľkej Británii a predovšetkým hospodársky a mocensky silnému Prusku). Súčasne sa do poľnohospodárstva zavádzali niektoré nové technológie, pestovanie nových plodín, napríklad zemiakov, kukurice, tabaku, ako aj chov nových plemien dobytka.

Reforma ciest, mínc a manufaktúr Pozornosti kráľovnej neušiel ani stav ciest, ktoré mali slúžiť najmä rozvoju obchodu, preto nariadila nielen budovanie ciest, ale aj ich pravidelnú údržbu. Dala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare, neskôr roku 1762 vydala vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Podporovala rozvoj manufaktúr a v priebehu ôsmich rokov sa jej podarilo vyrovnať štátny dlh z astronomických 259 miliónov zlatých a dokonca dosiahnuť prebytok štátneho rozpočtu

Reforma súdnictva Výrazne zreformovala súdnictvo. Znie to neuveriteľne, ale ešte v osvieteneckom 18.storočí súdili a upaľovali čarodejnice, pri vypočúvaní používali mučenie. Mária Terézia vyňala súdnictvo z rúk stavov, poštátnila ho a roku 1768 vydala nový trestný poriadok – Constitutio Criminalis Theresiana.

Reforma zdravotníctva Priam priekopnícka bola reformná činnosť Márie Terézie v oblasti zdravotníctva, kde sa do polovice 18.storočia vôbec nedalo hovoriť o uvedomelej starostlivosti. Už roku 1738 bola pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zriadená zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, ale aj na usmerňovanie činnosti zdravotníckych pracovníkov. Pôvodcom a organizátorom reformy bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov kráľovnej Holanďan Gerhard van Swieten, priekopník očkovania. Nedostatok lekárov, chirurgov, pôrodných asistentiek a odborného personálu sa riešil zriaďovaním lekárskych fakúlt, ale aj aktívnou osvetovou činnosťou. Otázky zdravotníctva komplexne rieši kráľovsky mandát Generale normativum de re sanitatis z roku 1770.

Ostatné reformy Hovorí sa ,že Mária Terézia bola žiarlivá. A pretože nemohla špehovať svojho manžela, zriadila mravnostnú políciu s pomerne veľkými právomocami. Úlohou tejto polície bolo nie len dbať na mravopočestnosť ,ale priamo zatýkať do vezenia mladé dievčatá pristihnuté vo viedenských lokáloch v mužskej spoločnosti. Obzvlášť sa zameriavala na čašníčky, v ktorých videla potenciálne prostitútky. Dokonca vydala zákon, ktorý ženám zakazoval prácu v krčmách. Pristihnuté servírky ,ktoré zákon nerešpektovali, riskovali ostrihanie dohola, bičovanie alebo dokonca vyhnanie z mesta. Taktiež dala upraviť vodné toky.

Urbár Tereziánsky urbár: (1767) usporadúval vzťahy medzi poddanými, zemepánmi a obcami, ktoré nadobudli verejnoprávny charakter. Štát ochraňoval poddaných, bol tu určený maximálny rozsah poddanských povinností. Tereziánsky urbár sa zakladal na výmere pôdy a povinností pre každého poddaného. Odlišovali sa podľa akosti pôdy, veľkosti statku a vlastníctva domácich zvierat. Podľa toho sa odlišoval počet dní, ktoré musel poddaný odrobiť do roka na panskom a akú veľkú časť úrody musel každoročne odovzdať zemepánovi. Tomu sa odovzdávali ešte tzv. dary, čo boli dve sliepky, dvaja kapúni, 12 vajec a holba masla od usadlosti a od 30 poddaných 1 teľa.

František Štefan Premenlivosť vtedajších národných vzťahov a veľkú hru diplomacie na svojej koži zažil i manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský. Čoskoro po jeho nástupe k moci obsadilo Lotrinsko Francúzsko a neskôr ho musel odstúpiť inému kandidátovi výmenou za uvolnené Toskánsko v Taliansku. Po smrti bavorského kráľa Karola Alberta, rímskeho cisára a českého „protikráľa“ prešla na Františka Štefana cisárska koruna. Máriu Teréziu nazývali súčasníci a neskoršie tradície cisárovnou, ale v rímskonemeckej ríši nikdy nevládla. Skutočným cisárom bol jej manžel a neskôr(od roku 1765) túto hodnosť prevzal syn Jozef II. Titul cisára rakúskeho vznikol až o niekoľko rokov neskôr, v roku 1804.

Deti Márie Terézie Mária Terézia okrem vladárskych a diplomatických povinností mala taktiež povinnosti materské. S Františkom Štefanom mala 16 detí. Sama o tom píše: „Nehladiac na starobu, neduhy a povinnosti, ktoré ma ťažia, bola mi výchova detí vždy veľkou a nadmieru milou povinnosťou.“ Vštepovala svojim deťom predovšetkým zmysel pre povinnosť a schopnosť dôstojne reprezentovať. Výhodné diplomatické sobáše boli samozrejmosťou. Nie vždy však priniesli tieto chladné kalkulácie očakávaný zisk, o rodinnom šťastí nehovoriac. Známy je tragický osud Márie Antoinetty, ktorá bola popravená behom Veľkej francúzskej revolúcie.

Ďalšia z dcér Márie Terézie, Mária Karolína musela zastúpiť svoju sestru, ktorá zomrela uprostred svadobných príprav, a vziať si namiesto nej princa Ferdinanda Neapolského. Príliš šťastia nemal ani Jozef II. vo svojich dvoch manželstvách. Po smrti krásnej Izabely Parmskej nemal vôbec chuť znovu sa ženiť. Nakoniec podľahol nátlaku svojej matky a vzal si škaredú obéznu bavorskú princeznú, o ktorej napísal, že nemá ani vznešené spôsoby ani vytriedený rozum. Účelový sobáš s dcérou bývalého protikráľa Karola Alberta mal upraviť dynastické vzťahy a vyviezť Jozefa II. z pochmúrnych myšlienok. Prvé sa snáď podarilo, druhé rozhodne nie. Už krátko po svadbe Jozef svoju novú ženu ignoroval, dokonca jej navzdory matkinmu naliehaniu odmietal i písať. Po dvoch rokoch Jozefa Bavorská umiera rovnako ako jej predchodkyňa na čierne kiahne.