Nemecký národ vo svojej histórii vydal zo svojho stredu mnohé významné osobnosti, ktoré doteraz patria do galérie svetovo uznávaných géniov, či už v oblasti filozofie, vedy a techniky alebo umenia. Avšak zvláštne miesto medzi nimi má jeden človek, s ktorého menom sú spojené najväčie hrôzy tohto storočia - Adolf Hitler. Nie že by v počte obetí za ním zaostávali ďalší diktátori, niektorý ho dokonca vysoko prevýšili, ako napríklad Lenin, Stalin aleboMao Ce-tung, avšak Hitler bol medzi nimi jediný, ktorý už vopred vo svojej knihe Mein Kampf, napísanej v 20.rokoch vo väznici v Landsbergu, vyhlásil dovtedajším civilizačnym hodnotám nezmieriteľný boj. Povýšil princíp víťazstva silnejších nad slabšími alebo do ich totálneho zničenia na jedinú pravdivú silu, ktorá hýbe dejinami národov.

Významné miesto v ňom hrala dobyvačná vojna, a práve tá dostala v nacistickom podaní až mystický rozmer. Kým komunistický diktátori zaodievali svoju hrôzovládu do plášťa triednej ideológie, Hitler zneužil frustráciu nemeckého národa z povojnovej biedy versailleského mieru a chaosu Weimarskej republiky na to, aby imne spojil sociálnu demegógiu s nacionalizmom (národný socializmus), pričom hlavným zjednocujúcim prvkom bol takzvaný vodcovský princíp, ktorý mal nemeckému národu zabezpečiť prevahu nad prehnitými demokraciami z pozadia ovládanými silnými nátlakovými skupinami plutokratov, ku ktorým podľa neho patrili aj Židia ako stelesnenie všetkého imaginárneho zla. Aj dovtedy v Európe prítomný nacionalizmus dostal v nacistickom podaní nový rozmer: Nietzeho filozofický poňatý nadčlovek bol odrazu Germánom, ktorý sa v konkurencí s ostatnými národmi nepotreboval osvedčovať svojou intelektuálnou prevahou a schopnosťami, ale stačil mu iba jeho árijský pôvod. Ako kedysi napísal český historik, Hitler sa v tomto smere ukázal ako génius priemernosti.

Nemeckým malomeštiakom a lumpenproletáriatu museli takéto tézy znieť ako rajská hudba. Iba si neuvdomovali, že sa vlastne stali spoluvinníkmi na kataklizme, ktorú po svojom nástupe k moci v roku 1933 Hitlerov režim rozpútal. Nečudo, že ani ku koncu 2.svetovej vojny, keď nemecké mestá horeli v plameňoch spojeneckých bômb a po celej Európe boli rozosiate hroby nemeckých vojakou, mnohí si nechceli pripustiť, že sa stali aj rukojemníkmi zvrhlého režimu, a že Hitler cielene smeroval k zničeniu nemeckého národa, ktorý si podľa neho nezaslúžil ďalšiu existenciu, pretože nedokázal vybojovať pre svojho vodcu víťaznú vojnu. Bola to práve povojnová denecifikácia a obnovenie demokracie, ktoré umožnili nemeckému národu naplno rozvinúť jeho schopnosti a zradiť ho do zjednocujúcej sa rodiny európskych národov.