Pápež Pius XI., vlastným menom Ambrogie damiano Achille Ratti, sa narodil v roku 1857 v Desiu pri Miláne. Na kňaza bol vysvätený v roku 1879. Dlho pôsobil ako profesor teológie, potom ako prefekt knižnice sv. Ambróza v Miláne a Vatikánskej knižnice. V roku 1919 sa stal titulárnym arcibiskupom a ako nuncius bol vyslaný do Poľska. Kardinálom bol len od roku 1921. Jeho voľba za pápeža v roku 1922 bola veľkým prekvapením. Jeho prvým verajným aktom bolo to, že udelil požehnanie Urbi et Orbi z vonkajšieho balkóna Chrámu sv. Petra, čo bolo zmierlivé gesto voči talianskej vláde, kt. neurobil nijaký pápež od pádu pápežského štátu. Prijal za svoje motto: „Pokoj Kristov v Kristovom Kráľovstve.“ Svojim postojom sa usiloval dokázať, že cirkev sa má aktívne podieľať na činnosti spoločnosti, nie sa od nej izolovať V prvej encyklike Ubi arcano založil Katolícku akciu - viedla k úzkej spolupráci laikov s hierar¬chiou. Na prehĺbenie vzťahu s Petrovým stolcom a náboženského života vôbec využil aj Jubilejný rok 1925 ako aj 2 mimoriadne jubilejné roky (1929 a 1933) a eucharistické kongresy, ktoré sa konali v tomto čase v 2-roč¬ných intervaloch.

V sociálnej oblasti nadviazal na sociálne učenie Leva XIII. a rozvinul ho najmä encyklikou Quadragesimo anna (1931). V diplomatickej oblasti uzavrel dohody asi s 20 štátmi. Veľký úspech dosiahol vo vzťahu k Taliansku podpísaním lateránskych zmlúv 11. februára 1929 s talianskym ministerským predsedom Benitom Mussolinim. Po prvýkrát od roku 1870 Vatikán uznal Taliansko ako kráľovstvo, zatiaľ čo Taliansko odškodnilo Svätú stolicu, určilo hranice Vatikánu a prijalo katolícke náboženstvo za oficiálne na území Talianska. Pápež pri tejto príležitosti hodnotil situáciu: "Boh bol vrátený Taliansku a Taliansko bolo vrátené Bohu." Jeho pontifikát je poznačený aj násilným prejavom voči kresťanstvu v rozličných častiach sveta. V Rusku už od roku 1917 ateistický režim vyhlásil boj proti každému náboženskému prejavu. Pápež Pius Xl. reagoval na tieto ukrutnosti komunizmu okrem iného aj encyklikou Divini Redemptoris, kde ostro odsúdil ateistický komunizmus.

Boje proti cirkvi viedli aj v Mexiku a Španielsku. Proti týmto nespravodlivostiam pápež viackrát ostro protestoval. Piovi Xl. veľké problémy spôsobovalo svojou politikou samotné Taliansko a Nemecko. Mussolini nezachovával dohody z roku 1929 a už v roku 1931 pápež PiusXl. v súvislosti s výchovou mládeže prejavil protest. Pri ďalších prejavoch porušovania ľudskej slobody a dôstojnosti, ako aj zasahovania do činnosti Cirkvi pápež Pius Xl. dôrazne protestoval encyklikou Non abbiamo bisogno. Aj keďsa v encyklike slovo "fašizmus" neobjavilo, každý pochopil, o čo sa Pius Xl. v tomto dokumente usiloval. Následne sa vzťahy medzi Svätou stolicou a fašistickým Talianskom značne zhoršili. V podobnom duchu si počínal pápež Pius Xl. voči nacis¬tickému Nemecku, hoci v júli 1933 bol s ním uzavretý konkordát, ktorý bol pripravovaný 13 rokov.

Samozrejme, že Hitler nemienil túto dohodu plniť, a preto už 14. 5. 1934 sa pápež sťažoval nemeckej vláde ohľadom hrubého porušovania náboženských práv v Nemecku (väznenie kňazov, zaberanie kláštorov, zakázanie katolíckej tlače, spolkov mládeže). Nápravy sa však nedočkal. Pius Xl. reagoval na túto situáciu encyklikou Mit brennender Sorge. Encyklika bola vytlačená na území Nemecka, aby nebola zhabaná skôr, ako sa tam dostane. Ešte pár mesiacov pred svojou smrťou posledný raz úpenlivo prosil svet, aby rokovaním o náprave mierových zmlúv predišiel vojnovej katastrofe. Vyzýval svet, aby sa spory snažil urovnať pokojnou cestou. Pius XI. zomrel 10.2. 1939 vo Vatikáne.