Janovský papyrus ďalej uvádza, že Feidia skutočne odsúdili, ale dodáva, že ho Aténčania na zákrok predstaviteľov Olympie prepustili na slobodu na záruku vo výške štyridsať talentov zlata; bola to veľká suma, ale správcovia olympskej svätyne ju ihneď zaplatili, len aby si mohli slávneho sochára odviesť. Nové výskumy v Olympii potvrdili, že Feidias tam vytvoril sochu Zeusa (Dia) v pokročilom veku, po svojom odchode z Atén. Nech bolo akokoľvek, isté je, že okolo roku 432 pred n. l., po dokončení Partenónu, Feidia obžalovali Periklovi nepriatelia a bol odsúdený do vyhnanstva. Proces nebol ničím iným ako pokusom pobúriť verejnú mienku proti Periklovi. Jeho nepriatelia si tým chceli overiť, ako by ľud prijal, keby obžalovali samého vládcu Atén. Perikles sa musel po celý život prizerať, ako nespravodlivo odsudzovali jeho priateľov. Portrét, ktorý vytvoril sochár Kresilas, prezrádza jeho energickú povahu a romantickú dušu. Na hlave má prilbu, zrejme aby sa zakryla nápadne pretiahnutá lebka. Feidias sa spodobil na štíte Partenónu ako statný starec s holou hlavou a s tvrdými črtami tváre. Perikles a Feidias pretvorili Atény z druhoradého na najkrajšie grécke mesto, ktoré bolo po dve storočia dušou Grécka. Táto premena sa začala v polovici 5. storočia pred n. l. a pokračovala po celé 4. storočie. Periklovi architekti Iktinos a Kallikrates prepracovali projekt Partenónu, postaveného na základoch Temistoklovej stavby. Chrám má na obidvoch hlavných priečeliach po osem stĺpov, na bočných po sedemnásť stĺpov. Zvláštnosťou Partenónu je, že epistodom, čiže sieň za celou, je pomerne veľký. Predpokladá sa, že sprvu mal slúžiť kultu Kekropa a Erechtea, ktorých v starom chráme uctievali spoločne s Aténou.

Zvonka je Partenón postavený v dórskom slohu. V čase keď ho stavali, dosiahol tradičný dórsky sloh vrchol dokonalosti. Entasis, čiže mierne vydutie stĺpových driekov, neprekračuje sedemnásť centimetrov, to však úplne postačuje, aby sa narušila strohosť rovných línií kanelúr. Na Partenóne je všetko do najmenších podrobností vypočítané tak, aby chrám vyvolal v divákovi dojem zázračnej dokonalosti. Všetky horizontálne línie sú mierne vypuklé, aby sa predišlo deformojúcemu účinku perspektívy. Anglický architekt Francis Cranmer Penrose získal slávu tým, že roku 1847 zistil toto mierne prehnutie.

Chrám stavali pätnásť rokov, od roku 447 do roku 432 pred n. l. Sochárska výzdoba ešte nebola dokončená, keď Feidia postavili pred súd, a tak dielo museli na Periklovo prianie dokončiť Feidiovi žiaci. Právom sa predpokladá, že Feidias, pôvodnou prípravou sochár-bronziar, vypracoval modely skulptúr na výzdobu Partenónu v hline alebo v sadre, ktoré potom pomocníci tesali pod jeho dozorom do pentelikonského mramoru.