Výzdobu na fasáde rozmiestnili do metóp a štítov; pod portikom sa rozvíja vlys bez triglyfov. Z výzdoby chrámu sa zachovali iba zvyšky. V stredoveku, roku 1209, chrám premenili na kresťanský, v 15. storočí na mešitu a Turci z neho urobili pracháreň, ktorú roku 1687, keď Atény obliehali Benátčania, zasiahol granát a pri výbuchu sa stavba otvorila z dvoch strán. Obidve hlavné priečelia boli menej poškodené, zato na bočných stranách sa zrútilo veľa stĺpov. Skulptúry, ktoré ešte zostali na tejto slávnej a ťažko stíhanej stavbe, sňali na začiatku 19. storočia so súhlasom tureckej vlády, pretože ich kúpil lord Thomas Bruce Elgin, britský veľvyslanec pri Vysokej Porte. Hoci mu povolili odniesť iba niekoľko zlomkov s nápismi a niekoľko figúr, dal strhnúť asi tucet sôch, päťdesiat tabúľ vlysu a do pätnásť metóp, a tak "ponechal Grékom", ako sa vyjadril Maxime Colligon, "iba jeho rozhnevaných bohov". Roku 1816 Elgin predal všetko Britskému múzeu v Londýne. Štít západného priečelia predstavoval boj Atény s Poseidónom a získanie patronátu nad mestom. Obidvaja udreli svojou zbraňou na pôdu Akropoly: bohyni vyrástol zo skaly olivovník, kým boh daroval mestu prameň, dar síce vzácny, ale podľa Aténčanov sa predsa nevyrovnal stromu, z ktorého sa získava olej. Tak ako boli štíty v Olympii vyzdobené výjavmi, ktoré sa odohrávali na mieste, predpokladá sa, že aj výjav na Partenóne súvisel s Akropolou. Preto sa na ňom zúčastňujú jej prví obyvatelia, polobohovia Kekrops a Erechteus so svojimi ženami a deťmi.

Podľa Pausania východný štít zobrazoval zázračné narodenie Atény zo Zeusovej hlavy. Zachovali sa iba postavy v rohoch: boh Dionýzos a bohyňa Kora, Demeter, Léta, Diona a Afrodita. Myšlienku zrodu a zániku vyjadrujú symboly Slnka a Mesiaca, v rohoch štítu sú hlavy koní, ktoré ťahajú ich vozy. Heliove kone sa vzpínajú a erdžaním ohlasujú deň; kone Selény, bohyne Mesiaca, odovzdane skláňajú hlavy; v tej hodine úsvitu sa rodí Aténa.

Obnažené telá sú obdivuhodne zjednodušené, pričom sa nemenia na číre formy, pretože tieto mramorové torzá žijú a dýchajú. Okyptená veľká socha Poseidóna nie je postavou boha, ale mužským prototypom ľudského rodu. Dve mužské postavy v rohoch sú stvárnené striedmo, niektoré detaily vynikajú majstrovstvom a to im dodáva veľkoleposť a prirodzený pôvab. Ženské postavy sú oblečené, ale ich silueta sa jemne črtá i pod záhybmi tuniky.