Vladimír Mináč životopis

Pochádza z remeselníckej rodiny. Ľudovú školu vychodil v rodisku a v Hnúšti, gymnázium v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde zmaturoval.

Na filozofickej fakulte v Bratislave študoval slovenčinu a nemčinu.

Aktívne sa zúčastnil v Slovenskom národnom povstaní a koncom decembra 1944 ho fašisti odvliekli do koncentračného tábora v Mauthausene a Dachau.

Po oslobodení pracoval ako redaktor a zástupca šéfredaktora denníka Bojovník, bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov a redaktorom Kultúrneho života.

Neskôr pracoval ako šéfredaktor Slovenských pohľadov.

V rokoch 1956 – 1974 sa venoval literárnej a kultúrnopolitickej práci.

V roku 1974 bol vymenovaný za predsedo Matice slovenskej, bol laureátom štátnej ceny K. Gottwalda a v r. 1975 mu bol udelený titul národný umelec.



Umelecká próza, eseje, literárna kritika a literárna publicistika V. Mináča sú od r. 1948 takmer nepretržite v centre literárneho života. Skúsenosti a prax aktívneho novinára a publicistu, znásobené jeho politickým naturelom, majú zásluhu na tom, že vždy písal o najaktuálnejších problémoch. Osou jeho diela je najväčší osobný i generačný zážitok- SNP.

Nie iba tematicky a nie iba ako návratný motív, ale ako východisko i historicko-spoločenské a mravné zázemie autora a jeho postáv.



Prózu začal písať v r. 1947. Jeho prvý román Smrť chodí po horách bol bezprostredným výrazom životného pocitu a skúseností mladého inteligenta, ktorý v Povstaní spoznal veľkosť a silu pokrokovej myšlienky, ľudskej súdržnosti, obrodzujúcu silu aktívneho boja proti fašizmu, proti zlu a násiliu.



V ďalšej tvorbe subjektívne pocity nahrádza objektívnym poznávaním. Tieto znaky nesie druhý román Včera a zajtra /1949/.

Kým učiteľ Peter Lotár hľadá zmysel života a popretŕhané vzťahy so skutočnosťou, pri zobrazovaní februárových udalostí sa román stáva ilustráciou predpokladaného vývinu.



Objektivizácia sa prejavila aj vo filmovej poviedke Prielom /1950/, ktorej námetom je štrajk na stavbe železnice Červená Skala-Margecany.



V nasledujúcom románe Modré vlny /1951/ autor naznačil, že ľudia a ich vzťahy nie sú také jednoduché, aby sa dali vtesnať do hesiel, že aj pri budovaní takého významného diela ako je Priehrada mládeže sa krížia záujmy spoločenské i generačné, rôzne ľudské povahy a osudy.

Tento román bol podrobený prísnej sektárskej kritike.



Zbierka poviedok Na rozhraní /1954/ zobrazuje zložitosť premieňajúcich sa ľudských vzťahov a charakterov, rúcanie starých majetkových vzťahov a s nimi i charakterov a vzťahov medzi ľuďmi.



Vyvrcholením Mináčovej prózy je románová trilógia Dlhý čas čakania /1958/, Živí a mŕtvi

/1959/ a Zvony zvonia na deň /1961/, známa aj pod spoločným názvom Generácia.

Je to generačná trilógia, hoci epický i historický čas v nej zaberá len 4 roky- posledné mesiace fašistického slovenského štátu, Slovenské národné povstanie a potom prelom rokov 1947/48 až po február 1948.

Román Dlhý čas čakania je predovšetkým galériou postáv a typov pospájaných konštruovaným dejom. V románe Živí a mŕtvi už nebolo treba dej konštruovať, postavy splývajú s historickým pohybom, súvisia s ním, vzniká silný epický prúd, v ktorom postavy nie sú ilustráciou histórie, naopak, história sa odohráva v ľuďoch, v ich zmýšľaní, citoch a vzťahoch.

To robí zo Živých a mŕtvych jeden z najlepších slovenských povojnových románov.

V románe Zvony zvonia na deň autor nedokázal dobu bez zvyšku premietnuť do ľudí a vypomohol si pri jej zobrazení publicistickými postupmi.

Vgeneračnej trilógii Mináč v dokonalom súlade využil postupy a prostriedky epickej prózy od psychologicky i spoločensky hlboko motivovanej kresby charakterov cez dramatický konflikt až po dialógy a vnútorné monológy, často spojené v autorskej reči do zvláštnej a pre Mináča charakteristickej jednoty. Využil aj prvky irónie a satiry.



V ďalších dielach – poviedky Tmavý kút /1960/, dvojnovela Nikdy nie si sama /1962/, poviedky Záznamy /1963/ Mináč odhaľuje nové konflikty ľudí v socialistickej spoločnosti, ktoré nevyplývali už predovšetkým z triednych antagonizmov. Nastoľuje vážny spoločenský problém, ako sa pri odľudštenom prístupe k ľuďom lámali charaktery, ako sa systematicky pestovalo pokrytectvo, pri ktorom stroskotávala aj túžba mladých ľudí nepodľahnúť novým konvenciám. Vyjadruje myšlienky a city dnešného človeka v konfrontácii s tým, čo sa dialo a deje v spoločnosti. Autor odhaľuje rozpor medzi myšlienkou a činom, medzi hlásanou a uskutočňovanou ideou.



Malomeštiactvo, ktoré by sa chcelo udomácniť v socialistickej spoločnosti, bolo často terčom Mináčovho satirického výsmechu v jeho publicistike i próze.



Čitateľsky úspešným bol Mináčov satirický román Výrobca šťastia /1964/. Objektom satiry sú drobné, ale často sa vyskytujúce spoločensky príživnícke typy od pokútnych živnostníkov až po chuligánov. Okrem umeleckej prózy napísal Mináč aj reportáž z cesty po Číne V krajine, kde vychodí slnko /1955/ a scenáre k filmom Boj sa končí zajtra, Žena z vrchov a Pole neorané /podľa románu P. Jilemnického/.



Stálou súčasťou Mináčovho tvorivého úsilia a hľadania je aj literárna publicistika, literárna kritika a esejistika, ktorá sa po románe Výrobca šťastia stala hlavným poľom jeho tvorivej aktivity. Známe sú eseje Adam, Adam, kto si?, Paradoxy okolo umenia, Tu žije národ, Dúchanie do pahrieb, Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana, Povstanie.

Obsiahly výber z Mináčových kritických esejí a statí vyšiel ako šiesty zväzok jeho vybraných spisov pod názvom Súvislosti /1976/.