Narodil sa 14. 3. 1913 v Plevníku–Drienovom. Základnú školu vychodil v Plevníku, gymnázium začal študovať v Nitre, maturoval roku 1934 na Čsl. reálnom gymnáziu v Trenčíne. V štúdiu pokračoval v rokoch 1934–1938 na Filozofickej fakulte KU v Prahe (odbor slovenčina – francúzština) a v rokoch 1938–1939 na parížskej Sorbonne. V rokoch 1939–1944 pôsobil ako stredoškolský profesor francúzštiny a slovenčiny na Gymnáziu v Žiline a v Turčianskom Svätom Martine a zúčastnil sa v SNP. Po roku 1945 pracoval v redakciách denníkov Pravda a Národná obroda, vo vydavateľstve Tatran, ako scenárista Československého štátneho filmu v Bratislave. Za jednoznačný odmietavý postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie (24. októbra 1969 vrátil ZO KSS pri Zväze slovenských spisovateľov členskú legitimáciu s odôvodnením, že KSČ nebráni suverenitu republiky) ho vylúčili zo všetkých organizácií (zbavili ho aj členstva vo Zväze slovenských spisovateľov) a bol pod dozorom štátnej bezpečnosti. V rokoch 1970–1971 pracoval ako pomocný robotník v Lesnom závode v Bratislave. Roku 1976 sa presťahoval do Prahy, kde nadviazal kontakt s českým disidentským hnutím. Koncom 80. rokov sa vrátil do Bratislavy, kde 10. mája 1989 zomrel.

Do literatúry vstúpil prózami Cesty a Záchvevy duše, uverejnenými roku 1935 vo Svojeti, krátko nato systematicky publikoval v Slovenských pohľadoch. Knižne debutoval súborom noviel a poviedok V úzkosti hľadania (1942). V siedmich prózach zbierky analyzoval vnútorné mravné a existenčné otázky človeka, ktorý „hľadá“ stratené istoty. Novelistické príbehy sa často dostávajú do polohy mýtu alebo podobenstva.

Obraz človeka poznačeného vojnovým rozkladom spoločnosti Tatarka vykreslil v románe Panna zázračnica (podľa tiráže 1944, v skutočnosti vyšla v máji 1945). Úzkostný životný pocit „otrávenosti“ vojnovej generácie si postavy vyvažujú náhradnou životnou aktivitou. Vonkajší rámec situácií tvoria bratislavské romantické zákutia (ulice, krčmy, ateliéry a pod.), kde sa uskutočňujú výstredné schôdzky básnikov, maliarov a iných bohémov. V románe sa tragické motívy presúvajú do snovej polohy fantastiky, hravej obrazotvornosti, čo je postup blízky surrealizmu a experimentálnej próze, s prevahou reflexívnych a psychologických prvkov. Podľa Tatarkovho scenára nakrútil Štefan Uher roku 1966 rovnomenný film.

Po roku 1945 sa Tatarka viac sústredil na zažitú skutočnosť, ku ktorej sa usiloval priblížiť zmenou tvorivej metódy.