V súbore noviel Hodina zažíhania sviec (1979) sa tematicky vrátila do súčasnosti. Po tomto krátkom období sa opäť vrátila k historickej téme. Životné osudy viacerých generácií garbiarov opísala v románoch Hodvábna cesta (1980), Smäd (1981) a Kľukatý let motýľa (1983). V beletrizovaných memoároch Vejár s fialkami (1986) predstavila celú galériu svojich priateľov a literárnych druhov. Témou románu Hlas starých huslí (1988) je život a medziľudské vzťahy v domove dôchodcov. Sondou do života rodiny a školy súčasných mestských detí zo sídliska je próza pre mládež Spať na slnku (1988). V románe Nočný koncert (1989) vyrozprávala osud skupiny dávnych slovenských vysťahovalcov, ktorí dožívajú v domove dôchodcov v Kanade ďaleko od vlasti. V románe Víno kráľov (1993) zobrazila životné osudy skupiny maturantov z roku 1939. V románe Harlekýnove milióny (1994) tematicky siahla do prostredia a zákulisia parlamentnej praxe. Životný príbeh starého manželského páru vyrozprávala v románe Vranie oči (1995). Osudy dvoch žien, ktoré sa nikdy nevideli a neuvidia, zachytila v románe Dve slová (1966). Vzťah manželov Adama a Evy a ich synov Petra a Pavla obnažila zasa v románe Aj v raji prší (1997). Osud mladého narkomana a jeho ťažko–horký návrat z dna ničoty opísala v knihe Ruža zo samého dna (1997). Svoje súkromie odhalila v spomienkovej próze s názvom Ešte raz (1998).

H. Zelinová je priekopníčkou rozhlasového a televízneho dramatického žánru na Slovensku. Už v 40. rokoch pre rozhlas napísala hry Kytica pivónií (1946) a Vavrínový veniec (1948). Neskôr to boli historické i rozprávkové hry Valghata (1956), Kde hvízdajú drozdy (1960), Jánošíkova píšťala (1960), Tma má modré oči (1962), Bosý generál (1962), Palička šťastia (1965), Kismet (1968).

Pre televíziu napísala hry Ilúzia (1956), Jakubko (1959), 49 dní (1960), Ametystový kvet (1965), Bambusová princezná (1966), Slnečnica (1967), Svetlo na spodnej haluzi (1967), Kamienok z môjho prahu (1968), Kamenný ruženec (1969), Rosa na tráve (1972), Čaša plná ambrózie (1974) a niektoré iné.