Vlastným menom Mária Masáryková rodená Piecková .Narodila sa 29. septembra 1919 vo Zvolenskej Slatine v roľníckej rodine. Do ľudovej a meštianskej školy chodila v rodisku. Potom študovala na Učiteľskom ústave v Lučenci, kde roku 1938 zmaturovala. V rokoch 1949-1951 študovala diaľkovo na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave slovenčinu a ruštinu, kde absolvovala šesť semestrov. Ako učiteľka pôsobila v Hornom Tisovníku, Žitnej, Šajbe (Strelníky), Omastinej a v rokoch 1945-1951 v Bratislave. Potom bola rok šéfredaktorkou časopisu Družba, rok šéfredaktorkou Zorničky a od roku 1954 redaktorkou vo vydavateľstve Mladé letá. V rokoch 1969-1970 bola šéfredaktorkou obnoveného Slniečka, literárneho mesačníka pre deti. Ideová orientácia Slniečka však nastupujúcej normalizačnej moci nevyhovovala, preto Ďuríčková musela z postu šéfredaktorky odísť. Zamestnanie si už nehľadala, stala sa profesionálnou spisovateľkou. Zomrela v Bratislave 15. marca 2004.

Knižne debutovala veršovanou Rozprávkou o dedovi Mrázovi (1954), ktorá svojou hravosťou bola protipólom prevládajúcej vojnovej tematiky v literatúre pre deti. Nasledovala zbierka epických básní Čarovná píšťalka (1958) a zbierka krátkych próz pre najmenších čitateľov Zajtra bude pekne (1959). Potom sa zamerala na tvorbu pre starších žiakov. V knihe voľne koncipovaných poviedok My z ôsmej A (1960) vyrozprávala zážitky dospievajúcej mládeže s hlbokým pochopením pre jej pohľad na svet. Kniha bola súčasťou tzv. novej vlny literatúry detského aspektu, ktorá v 60. rokoch výrazne oživila literárny pohyb v slovenskej tvorbe pre deti a mládež. Súčasťou tejto "novej vlny" boli aj knihy Danka a Janka (1961), Stíhač na galuskách (1963) a Majka Tárajka (1965), ktorá citlivo priblížila svet postihnutého dievčaťa v dedinskom prostredí. V knihe Jasietka (1963) si autorka zvolila zaujímavý kompozičný postup: realistická postava sa pohybuje v rozprávkovej krajine a stretáva sa s viacerými postavami zo slovenských ľudových rozprávok. Autorská rozprávka O Guľkovi Bombuľkovi (1962) je určená najmenším. Na príbehu personifikovaného vlneného klbka rozpráva o citovom svete detí a o formovaní ich charakteru. V knihách Jožko Mrkvička Spáč (1972) a Nie je škola ako škola (1974) autorka ukazuje, že školské prostredie by malo byť priestorom na hravosť, radosť a fantáziu. Od kníh Biela kňažná (1973) a Najkrajšie na svete (1976), inšpirovaných ľudovou rozprávkou, prešla k rozsiahlym knihám povestí a bájí o histórii Bratislavy: Dunajská kráľovná (1976) a Prešporský zvon (1978). Poznanie dávnych dejov Bratislavy využila na napísanie knižky Kľúče od mesta (1981), čo je historická sci-fi o tajomnom blúdení dvoch súčasných detí po histórii Bratislavy. Povesti, báje a humoresky z rodného zvolenského regiónu literárne spracovala v knihe Zemský kľúč (1986). V knihe Panenská veža na Devíne (1980) zoskupila materiál na povesti: o slovenských mestách, hradoch, vrchoch, riekach… Medzitým vydala knihy autorských rozprávok Jahniatko v batohu (1984) a Čo si hračky rozprávali (1986), v ktorej humorným spôsobom, cez oživené hračky v detskej izbe, približuje svet dieťaťa a rozvíja jeho fantáziu. Najmladším čitateľom sú určené knihy Emčo (1988) a Rozprávky Čierneho Filipa (1989), ktoré približujú deťom prostredie Bratislavy. Dve knihy povestí o Bratislave vyšli v spoločnom zväzku pod názvom Bratislavské povesti (1990). Nový súbor rozprávok spracúvajúcich ľudové námety nesie názov Zlatá priadka (1995) a Slncové dievčatko (1995). Kniha bratislavských povestí, rozšírená o ďalší diel, vyšla pod názvom Dunajské povesti (1996). Knižka Vtáčik, žltý zobáčik vyjde do konca roka 1998. Sú to autorské rozprávky s podtitulom Malé rozprávky z veľkého mesta.

Významná je aj Ďuríčkovej zostavovateľská, editorská, upravovateľská a prekladateľská činnosť. Z tejto oblasti treba uviesť najmä knihy: Zlatá brána (1975), encyklopédia ľudových slovesných útvarov pre najmenšie deti, Preletel vták cez slatinské vŕšky (1960), folklórna monografia o rodnej Zvolenskej Slatine, Keď národ malý stal sa veľkým (1984), svojrázna kronika SNP, Knižka pre všetky slovenské deti (1997), vlastenecky zameraná antológia z tisícročného obdobia národných dejín - a mnohé iné, napr. Zlatý hrach, Išlo dievča po vodu, Spievaj si, vtáčatko, Zlatý strom a ďalšie.

M. Ďuríčková prekladala poéziu i prózu z ruštiny, češtiny a nemčiny, zostavila a literárne upravila viacero súborov z rozprávkového pokladu národov bývalého Sovietskeho zväzu, napr. Bohatier Kremienok (1965), Laponček Sampo (1974), Sedemfarebný kvietok (1975), Krása nevídaná (1977), Zázračná breza (1983) a iné.

Knihy M. Ďuríčkovej boli preložené do 21 jazykov, okrem európskych aj do japončiny.

Viaceré jej diela boli sfilmované, napr. My z deviatej A (1963), A pobežím až na kraj sveta (podľa novely Majka Tárajka, 1981), Kľúče od mesta (1982), Zázračná rosa (1988), animované televízne večerníčky Danka a Janka (1970) a Bratislavské rozprávky (1992-1994).

motto:

”Dožičme detskej duši tú radosť, to splnenie, to uistenie, že dobrota, krása a neha kráčajú neomylne k víťazstvu spravodlivosti. Dieťa to potrebuje pre svoje duševné zdravie.”