Charles Robert Darwin

(1809-1882)

Britský prírodovedec, zakladateľ evolučnej teórie a modernej biológie. Objasnil vznik a vývoj rastlinných a živočíšnych druhov prírodným výberom a tým vyvrátil dovtedy platné predstavy o nemennosti živočíšnych druhov, najmä človeka. Vyslovil hypotézu, že všetky živočíšne druhy, teda aj človek, majú rovnaký pôvod a líšiť sa začali až v priebehu vývoja. Túto teóriou rozvinul v roku 1868 v práci O premenlivosti živočíchov a rastlín vplyvom domestikácie a v spise vydanom v roku 1871 ju rozšíril i na človeka: O pôvode človeka. Tieto diela spôsobili prevrat v prírodovedeckých názoroch i metodike a stali sa východiskom a základom modernej biológie...

Charles Darwin zmenil pohľad na človeka. Dal človeku možnosť vybrať si, či je dielom Božím alebo potomkom opíc, ktoré sa stá tisíce rokov vyvíjali.

Charles Darwin sa narodil na začiatku 19. storočia - 12.februára 1809. V tom čase sa začali hromadiť dôkazy, ktoré vyvracali dovtedy neotrasiteľnú predstavu, že svet za sedem dní stvoril Boh.

V stredoveku ľudia verili na draky, inak by neboli takmer v každej druhej rozprávke. Ako naši predkovia vymysleli práve drakov? Možnože našli kostry jašterov, ktoré boli tak veľké, že nepatrili žiadnemu známemu živočíchovi. Dnes vieme, že to mohli byť kostry dinosaurov. Alebo grécka legenda o Kyklopovi má pravdepodobne základ v náleze obrovskej lebky s jediným oválnym otvorom v strede čela. Vysvetlenie záhady tejto "jednookej lebky" je jednoduché, pravdepodobne to bola lebka slona, ktorej jediný čelný otvor je otvorom nosnej dutiny. Stredovekí ľudia si však určite nevedeli predstaviť minulosť planéty pred miliónmi rokov. A aj skamenené kosti mohli v ich predstavách pochádzať zo zvieraťa, ktoré zomrelo len pred nedávnom. Nič ale nenasvedčovalo, že práve Darwin bude tým, kto ponúkne nové riešenie.

Darwin sa roku 1831 nalodil na britskú loď Beagle ako prírodovedec výpravy. V južnej Amerike, na Galapágoch, Tahiti, Novom Zélande, Mauríciu, v Austrálii a južnej Afrike sa venoval geologickým výskumom a pozorovaniam variácií v skupinách zvierat. Na rozdiel od mnohých vedcov mal svoje pozorovania z prvej ruky a nemusel sa teda spoliehať na knihy a múzejné exponáty. Po prvých troch rokoch plavby zabudol presvedčenie, že druhy nie sú stále rovnaké, ale postupom času sa menia. Prvým významným dôkazom na podporu tejto teórie boli fosílie, z ktorých bolo jasné, že niektoré živočíchy už vymreli. Darwin sa nemohol zmieriť s myšlienkou, že ich stvoriteľ zahubil, keď už svoju úlohu splnili, a nahradil ich vyššími bytosťami, medzi ktorými najvyšším tvorom bol človek. Na svojej ceste totiž vykopal mnoho fosílnych pozostatkov a kostí, a tak sa presvedčil, že teraz vidí okolo seba živočíchy podobné, ale menšie.

Nebola to zrejme náhoda, že práve päťtýždňový pobyt na Galapágoch ponúkol Charlesovi Darwinovi, kľúč k pochopeniu evolúcie. Beagle doplávala k ostrovom Galapágy v septembri roku 1835. Ostrovy boli vzdialené vyše tisíc kilometrov od juhoamerickej pevniny. Devätnásť ostrovov s okolitými skaliskami a lávovými ostrovčekmi je roztrúsených na ploche 59 500 kilometrov štvorcových. Darwin pri prieskume územia jednotlivých ostrovov - mal vtedy len dvadsaťšesť rokov - objavil živočíchy, ktoré nežili nikde inde iba na Galapágoch - pinky, leguány, korytnačky...Darwina najprv zmiatlo, ako je možné, že na takých neprívetivých a izolovaných ostrovoch sa vôbec nejaký život usadil. Všimol si tiež, že väčšina miestnych živočíchov nežije nikde inde než na Galapágoch, aj keď zároveň všetky mali nejaké črty spoločné s druhmi, ktoré pozoroval na juhoamerickom kontinente. Zvieratá boli príbuzné, no mierne odlišné a prispôsobené tunajším podmienkam; boli to teda miestne variácie. Zvláštna bola aj skladba miestnych živočíchov. Neboli tam žiadne obojživelníky, len množstvo plazov, pretože chúlostivé vajíčka žiab nemohli v slanej vode prežiť dlho, a aj keby azda sa na vegetácií či chaluhách dostali až na ostrovy, na suchých ostrovoch chýbala sladká voda, ktorú obojživelníky potrebujú. Naproti tomu vajíčka plazov majú tuhý obal, a tak bolo menej pravdepodobné, že sa poškodia, keď ich bude unášať prúd.

Dnes na to, pravdaže, poznáme odpoveď: semená a výtrusy rastlín privial vietor alebo ich vyplavilo more. Vtáky prileteli z kontinentu a drobcov, akými sú povestné Darwinove pinky, sem prihnali veterné smršte.
Jednotlivé druhy piniek majú rôzne zahnuté zobáky. Podľa toho, akým druhom potravy sa živia. Kaktusové pinky sa dokonca naučili nabodávať hmyz odlomenými tŕňmi kaktusov. Naozaj obdivuhodná prispôsobivosť.

Najnápadnejšími plazmi na ostrovoch sú Galapácke korytnačky. Keď Darwin Galapágy navštívil, žili tu státisíce týchto korytnačiek. Na ostrovoch nemajú nepriateľov, a tak dorastú až do dĺžky 1,3 m, vážia asi 180 kg a dožívajú sa až vyše 100 rokov. Korytnačky nielenže na ostrovy dorazili - zrejme ako vajíčka alebo drobné korytnačky - v dostatočne veľkých počtoch, aby sa mohli roznožovať a kolonizovať nové územia, ale sa tu dokonca rozšírili a rozvinuli do niekoľkých variantov. Viceguvernér Galapágov Darwinovi povedal, že už na pohľad rozozná, z ktorého ostrova korytnačka pochádza. Darwin si to zaznamenal, hoci ešte význam tejto informácia nedokázal oceniť. Drobné rozdiely medzi korytnačkami vyplývali z miestnych podmienok. Na ostrovoch s hojnosťou vody a vegetácie korytnačky odštipujú trávu tesne pri zemi, takže ich pancier je nad krkom mierne zakrivený. Inde sa musia za potravou naťahovať do výšky, a tak majú dlhý krk a pancier sa im vpredu dvíha ako sedlo.
Podobne sa rozvinuli aj leguány.

Na ostrovoch žili dva druhy, ale Darwin sa domnieval, že museli mať rovnakého predka a až potom sa obidva druhy odčlenili - zrejme preto, aby lepšie využili dostupnú potravu. Suché leguány sa živia výhonkami a semenami kaktusov, kým morské leguány riasami v chladných podmorských vodách. Majú totiž mohutný svalnatý chvost, ktorý im umožňuje plávať ďaleko na more a potápať sa do hĺbky až 11 metrov.

Pravda, rozmanitosť druhov sa na Galapágoch netýka len piniek, korytnačiek a leguánov, ale môžeme ju pozorovať aj u množstva mäkkýšov , morských vtákov a jašteričiek - ich populácie sú na každom ostrove iné a rozdiely sú jasne rozpoznateľné. Táto skutočnosť, poznamenal si Darwin do denníka, ,,ma napĺňa úžasom ".

Skutočné bádanie Darwina nastalo až po návrate domov. Ďalších šesť rokov sa v Londýne intenzívne zaoberal materiálom, ktorý získal na Galapágoch. Zaoberal sa aj šľachtiteľskými metódami chovu a zhromažďoval materiál pre svoju evolučnú teóriu. Všetko spájal aj s materiálom nazhromaždeným jeho predchodcami v oblasti biológie, porovnávacej anatómie, morfológie a fyziológie, ako aj geológie a paleontológie. Umožnila mu to svadba. Zobral si bohatú sesternicu Emmu Wedgwoodovú. S jej peniazmi a pochopením mohol postupne dospieť k objavom, ktoré zmenili svet.

Uvedomil si, že materiál z Galapág dokazuje, že svet sa vyvíja, že medzi dneškom a minulosťou je nejaké prepojenie. Druhy, ktoré žili kedysi, nemuseli zákonite vymrieť, ale mohli sa prispôsobiť zmeneným podmienkam.
Z jeho denníkov a korešpondencie vidno, že nebol radikál, ktorý by bádal s cieľom zraziť cirkev na kolená. Dobre si uvedomoval, že jeho objavy by neprijali s pochopením. Stále jasnejšie však dokázal formulovať svoje myšlienky: "Človek vo svojej arogancii si o sebe myslí, že je niečím výnimočným, dielom hodným božstva. Ja si skromne myslím, že stojí za úvahu, že vznikol zo zvierat."

V roku 1840 mal svoju teóriu takmer kompletnú. Rozhodol sa však, že ešte nie je vhodný čas na jej zverejnenie. Ateistov vtedy zatvárali. Evolučné názory sa považovali za hrozbu celej spoločnosti. Aj preto mu takmer uniklo prvenstvo pri formulovaní teórie evolúcie. Kým Darwin čakal, pracoval na nej aj mladý anglický prírodovedec Alfred Russel Wallace pôsobiaci vo východnej Indii , ktorý sa listom chválil práve Darwinovi. Ten sa rýchlo spamätal a v roku 1859 vychádza prelomové dielo O pôvode druhov prírodným výberom. Kniha, v ktorej Darwin uverejnil svoje poznatky o evolúcii vyšla v náklade 1250 kusov a rozpredala sa za jediný deň. Darwinovú teóriu verejnosť ostro kritizovala a napádala.

Ortodoxní veriaci zatracovali evolučnú teóriu ako ateizmus, lebo protirečila biblickému výkladu stvorenia sveta. Aj v menej ortodoxných kruhoch a u väčšiny vedcov však teória o pôvode človeka z nižších živočíšnych druhov a o jeho príbuznosti s opicou narazila na rozhodný odpor. Evolučnú teóriu začali nazývať „opičou teóriou“ a tiež si ju vysvetľovali po pojmom „človek pochádza z opice,“ čo Darwin ani ostatný evolucionisti nikdy netvrdili. V množstve karikatúr a verejných prednášok zosmiešňovali Darwina a jeho poznatky. Pritom si však vedci uvedomovali podobnosť medzi človekom a ostatnými živočíchmi, aspoň pokiaľ ide o stavbu tela. V pomerne krátkom čase sa stúpenci evolucionizmu začali presadzovať v celej Európe a vznikol nový smer- darvinizmus. Teória je na prvý pohľad jednoduchá: najlepšie prispôsobení jedinci prežívajú a môžu sa rozmnožiť. Z ich potomstva opäť prírodná selekcia vyberie tých najzdatnejších, až napokon dochádza k zmene druhu.

Ďalšie zásadné dielo vydal Darwin v roku 1871: O pôvode človeka. Presne ako očakával, vyvolalo vlnu kritiky. Tá vlastne pokračuje dodnes. Nejde len o cirkev, ktorej sa nepáči jeho teória vzniku človeka, ale aj vedcov. Kritizujú chyby, ktorých sa Darwin dopustil. Naše súčasné poznatky nám totiž hovoria, že nie všetky druhy sa vyvíjali postupne. Pri niektorých druhoch sa dodnes evolúcia nepotvrdila. Vidíme len skoky. Nik však nedokázal Darwinovu teóriu evolúcie jednoznačne vyvrátiť.

Najznámejší darvinisti boli K. Marx a F. Engels.
F. Engels vychádzal z Darwinových téz, rozvinul jeho myšlienky a rozvinul ich vo svojom nedokončenom diele Dialektika prírody. Darwinova teória, ktorú sa usiloval obhájiť vo svojom hlavnom diele a v ďalších spisoch, sa však postupne presadzovala a ovplyvnila nielen biológiu, ale aj humanitné, sociálne a národohospodárske vedy. Všetky vedecké procesy pod vplyvom Darwinových záverov sa vysvetľujú podľa princípu selekcie, teda ako procesy, v ktorých platí možnosť prežitia iba najsilnejšieho, najužitočnejšieho a najprispôsobivejšieho jedinca.

Darwin do konca života odmietal diskutovať o dosahoch svojich teórií. To urobili jeho obdivovatelia a pokračovatelia.Darwin tak zostáva bradatým vedcom, ktorý pokorne ohlásil, že všetko mohlo byť inak.

Zaujímavosti:
Dlhé roky si historici a životopisci Charlesa Darwina lámali hlavu nad tým, čo
inšpirovalo slávneho vedca k napísaniu jedného z najväčších diel 19. storočia - O pôvode druhov prírodným výberom (1859). Darwin sa vo svojom diele niekoľkokrát odvoláva na fakt, že pestrosť rastlín v experimentálnych záhonoch vedie k ich väčšej hojnosti. Princíp rôznorodosti - je základným stavebným kameňom Darwinovej evolučnej teórie. Tá sa opiera o tvrdenie, že prirodzený výber - proces, pri ktorom príroda necháva prežiť len tie najodolnejšie druhy, z času na čas spôsobuje objavenie sa nových druhov rastlín, rovnako aj živočíchov, ktoré sú odolnejšie ako ich konkurenti a postupne sa stanú dominantnými v danom
priestore. V prípade Darwinových odkazov bol tým priestorom spomínaný záhon.

Napriek tomu, že Darwin neustále vo svojom diele spomína experimenty s rastlinami, žiadne bližšie informácie o svojich pokusoch nepodáva. Až nedávno sa britským vedcom podarilo objaviť zdroj Darwinovej inšpirácie. Zistili, že začiatkom 19. storočia vykonával pokusy s rastlinkami záhradník vojvodu z Bedfordu - George Sinclair. Závery svojich pozorovaní zhrnul v knihe s názvom Hortus Gramineus Woburnensis, ktorej tretie, doplnené vydanie, uzrelo svetlo sveta v roku 1826 - o 33 rokov skôr ako Darwinovo slávne dielo. „Táto práca nás vracia späť k momentu zrodu spojenia medzi spoločenskou a ekosystémovou ekológiou“, keď ešte tieto odbory vôbec neexistovali.