Blaise Pascal životopis

Veľký prírodovedec a náboženský filozof vďaka poučkám o reze kužeľom, vynálezu počítacieho stroja, objavenia zákona o spojitých nádobách a prvému meraniu tlaku vzduchu sa Blaise Pascal (1623-1662) stal jedným z najvýznamnejších prírodovedcov na svete. Preslávil sa aj ako uznávaný filozof. Francúzsko ho dodnes uctieva ako svojho najväčšieho génia náboženskej filozofie. Mnohé črty jeho vierouky sa znova objavujú u Kierkegaarda Blaise Pascal , ktorý sa narodil 19. júna 1623 v Clermont- Ferrand, prejavoval už v detstve nezvyčajné nadanie na riešenie komplikovaných problémov. Jeho otec, finančný a daňový odborník, jedného dňa s prekvapením zistil, že malý Blaise, ktorý ešte vôbec nemal matematiku, sa sám od seba naučil základné pojmy Euklidovej geometrie. A sotva dovŕšil šestnásť rokov, v pojednaní o rezoch kužeľom , v ktorom elipsu, parabolu a hyperbolu zobrazil ako projekcie kruhu, odvodil vetu o Pascalovom šesťuholníku, pomenovanú podľa neho. Roku 1642 poveril francúzsky minister financií Pascalovho otca, aby zaviedol nový daňový systém v Rouene. Keď mladý Pascal videl, akosi trápi s ťažkými výpočtami, vynašiel a zostavil prvý mechanický počítačový stroj, podľa princípov ktorého sa konštruovali všetky počítacie stroje, až kým sa neobjavili dnešné elektronicky riadené počítače. Pascalovou podstatnou črtou ostala po celý život túžba pomáhať iným. So záujmom sledoval v Rouene pokusy Galileovho žiaka, Florentínčana Torricelliho, s ortuťou. Na Torricelliho sa obrátili o radu vŕtači studní vo Florencii, keď sa im ani pomocou najsilnejších čerpadiel nepodarilo vytiahnuť vodu vyššie ako na 32 stôp (=10 metrov). Ani Galilei nevedel problém vyriešiť a napokon usúdil, že sa prúd vody pretrhne ako príliš napnutý povraz. Torricelli však chcel prísť veci na koreň. Nadišiel čas, keď už nestačilo usilovať sa o riešenie tajomstiev prírody len teoretickými úvahami, keď už boli nevyhnutné aj praktické experimenty. Torricelli si dal teda vyfúkať metrové, na jednom konci uzavreté sklené rúry, ktoré napokon naplnil vodou a otvoreným koncom ponoril do nádrže s vodou. Skonštatoval, že z rúry odtiekla do nádrže iba malá časť vody, a síce v takom objeme, o akých klesol stav vody v sklenej rúre.

Čo bolo však teraz v dutom priekore, ktorý vznikol v hornej časti rúry? Nič? Túto jednoduchú odpoveď zakazovalo ešte vždy posvätné učenie Aristotela, podľa ktorého panoval v prírode takzvaný horor vacui: príroda neznesie prázdny priestor, pretože keď sa jedna látka - či už pevná, tekutá alebo plynná - premiestni, okamžite ju nahradí iná. Torricelli a jeho priate Viviani pokračovali vo svojich pokusoch. Teraz však namiesto vody použil ortuť. Jej stĺpec klesol v uzavretej sklenej rúre podstatne hlbšie ako u vody, no tak isto zreteľné presahoval hladinu ortuti v nádrži. Na ortuť v nádrži musel teda pôsobiť nejaký tlak a tak vytvárať rovnováhu so stĺpcom v rúre. Mohol to byť vzduch? má vzduch hmotnosť? Torricelli bol o tom presvedčený a tak isto sa domnieval, že v hornej časti rúry vzniklo vákuum - nevedel to však dokázať. Tento problém zamestnával dlhší čas aj Pascala. Po mnohých, sčasti aj nákladných a ťažkých pokusoch, prišiel na geniálny nápad: ak masa vzduchu, ktorá sa rozprestiera nad zemou, má skutočne hmotnosť a vyvíja tlak, potom ten tlak musí byť tým vyšší, čím väčšie je množstvo vzduchu, doliehajúce na určité miesto, najvyšší je teda na rovine. Naproti tomu na vrchu, kde je vzduchový stĺpec nižší o výškový rozdiel, musí byť aj nižší tlak. Pretože Pascal žil na nížine, poprosil svojho švagra, ktorý býval na úpätí Puy-de-Dôme, vysokého 1465 metrov, aby zopakoval pokus tam. Výsledok ukázal, že na vrchu bol ortuťový stĺpec o niekoľko cólov nižší ako na rovine. Týmto spôsobom nielenže sa vydaril dôkaz, ale zároveň - keďže prístroj ukazuje aj výkyvy tlaku vzduchu - bol vynájdený aj barometer. Písal sa rok 1648. V nasledujúcom období sa Pascal venoval zase matematike a okrem iného vyvinul počet pravdepodobnosti, ktorý hrá dnes dôležitú úlohu v poisťovníctve a nukleárnom výskume. Vo fyzike sa zaoberal rovnováhou tekutín a vypracoval zásady hydrostatiky, ktorá je napríklad základom hydraulického lisu. Ďalej sa mu podaril vyriešiť problém cykliody, krivky, ktorý opíše zvolený bod kotúľajúcej sa kružnice, napríklad koleso. Potom sa však s vedou rozlúčil. Už od roku 1646 mal úzky kontakt so sektou jansenistov, ktorú cirkev zavrhovala. A keď 23. novembra 1654 zažil náboženskú víziu, utiahol sa do kláštora Port Royal, aby zvyšok života strávil teologickými štúdiami a zbožnými meditáciami. Tam napísal aj viacero polemický spisov, v ktorých obraňoval učenie jansenistov proti rímskej kúrii a jezuitom. S ostrovtipom a iróniou zastával jansenistické poňatie predestinácie, Božieho predurčenia človeka a neovplyvnitenosť milostivého Božieho rozhodnutia. Blaise Pascal zomrel vo veku tridsaťdeväť rokov 19. augusta 1662. Mareš Filip, Kvarta.