Úvod

Obdobie medzi prvou a druhou svetovou vojnou sa vyznačovalo pôsobením mnohých významných politických osobností. Významných z toho hľadiska, že každá z týchto osobností veľmi veľkou mierou ovplyvnila vývoj spoločnosti a celého sveta. Medzi takéto osobnosti bezo sporu patrí jeden z najvýznamnejších diktátorov 20-teho storočia, vodca fašistov, ríšsky kancelár a hlavný vojnový zločinec - Adolf Hitler.

Hitler premenil Nemecko na plne militarizovanú spoločnosť a začal 2. svetovú vojnu v roku 1939. Dúfal, že ovládne celý svet. Na určitý čas sa mu to z časti podarilo. Ovládol väčšinu Európy a veľa územia aj zo severnej Afriky. Rozhodol sa pozdvihnúť Nemecký národ nad ostatné a popri tom vyzabíjal milióny Židov. Slovania i množstvo ďalších ľudí bolo pod jeho nadvládou utláčaných.

Hitler, vodca i úbožiak, od detstva chcel byť vodcom, pritom bol on sám utláčaný či už zo strany otca alebo spolužiakov, ľudí na vyššej úrovni. Mal čudný život, talentovaný architektonický maliar sa musel podrobiť otcovi. Tam začala jeho nenávisť. Chcel si dokázať, že je niekym a ukázať celému svetu, že sa dá vládnuť všetkým. Dôležitými udalosťami v jeho živote boli určite sťahovanie, zmena školy, väzenie a určite najväčšou smrť matky. Svoju matku mal Hitler zo všetkých najradšej. Vtedy sa v ňom niečo zlomilo. No zrejme iba na chvíľku. Je zaujímavé, že bol vďačný židovskému doktorovi, napriek tomu že prenasledoval Židov a milióny ich povraždil. Zrejme si potreboval vybiť zlosť na iných, podľa neho menejcenných ľuďoch, keď už sa nemohol postaviť na odpor voči múdrejším a bohatším národom. Získaval moc a chcel veľmi rýchlo dosiahnuť svoj cieľ.

1 ŽIVOTOPIS

1.1 Kto je Adolf?

Adolf Hitler sa narodil 20. apríla 1889 v Brannau am Inn v Rakúsko-Uhorsku. Bol synom rakúskeho colníka Aloisa Schcikelgrubera Hitlera a jeho tretej ženy Kláry, ktorá pochádzala z dedinského prostredia. Hitler bol mrzutým dieťaťom. Ranné spory s jeho panovačným otcom vždy ukľudňovala jeho zhovievavá matka. V tomto období skoro opustil katolícku cirkev a zavrhol honosné prejavy, ktoré stavali na príslušnosti k strednej spoločenskej vrstve. Keď vychodil školu v Linzi, presťahoval sa roku 1907 do Viedne, kde žil päť rokov. Dvakrát prepadol na prijímacích pohovoroch na akadémii umení a potuloval sa bez cieľa. Príležitostne pracoval a predával svoje skice na ulici a v krčmách. V tomto období získal Hitler základy svojho politického myslenia. Tieto myšlienky zahrňovali árijský rasizmus s vášnivými predsudkami čistej krvi, stereotypný antisemitizmus spojený neukojenými sexuálnymi predstavami, dlhý zoznam nepriateľov: marxizmus, kapitalizmus, demokracia, pacifizmus, burza a tlač.

1.2 Hitlerova radosť

V roku 1912 sa presťahoval do Mníchova, kde ho zastihla 1. svetová vojna. Bol ňou radostne prekvapený a vzrušený. Odmietol narukovať k rakúsko-uhorskej armáde a v zapätí ho prijali k bavorskému pešiakovému pluku a slúžil v prednej línii ako spojka. Behom vojny bol vyznamenaný Železným krížom I. triedy. Bol dvakrát zranený, po druhýkrát z časti oslepol a bol prevezený do vojenskej nemocnice v Berlíne. Tam ho zastihli správy o nemeckej porážke a o revolúciách, ktoré vypukli na mnohých miestach. Odprisahal pomstu a tvrdil, že ho hlasy povolávajú, aby zachránil Nemecko od vlastizradného vplyvu Židov a boľševikov. „Urobil som najzávažnejšie rozhodnutie“, nastúpil cestu politika.

1.3 Politika

V roku 1919, keď bol ešte činný v armáde, podával správy o niektorých menších politických skupinách v Mníchove. Stal sa členom Nemeckej robotníckej strany, ktorá bola premenovaná na Národnú socialistickú nemeckú robotnícku stranu a stál sa jej predsedom. V roku 1921 strana evidovala asi 3 000 členov a Hitler začal prejavovať veľké politické nadanie, predovšetkým v straníckej organizácii, pri výbere politických zástupcov, zachádzaním s propagandistickou symbolikou a v príprave verejných prejavov.

Hitler veľmi výrazne vycítil, že je potrebné hneď od začiatku vytvoriť organizačnú štruktúru, ktorá by napomáhala rozšíreniu hnutia. Urýchlene založil jednotky „hnedých košieľ“ - Sturmabteilung (SA) a o niečo neskôr ochrannú jednotku „čiernych košieľ“ - Schutzstaffel (SS).

Po neúspešnom pokuse o prevrat (8. a 9. septembra), ktorý sa mal stať signálom pre pochod do Berlína, bol odsúdený k päťročnému trestu 1. apríla 1924. Behom súdneho konania bol obvinený z vlastizrady. Hitler avšak odsúdil senát a vyhlásil, že večný súdny dvor ho oslobodí. Odsedel si však len deväť mesiacov trestu. Využil nepriazeň osudu a behom svojho pobytu napísal knihu Mein Kampf (Môj boj). Roky 1925-1929 boli pre nacistickú stranu neúspešné. Po zavedení novej meny sa hospodárstvo rýchlo oživilo. Zdalo sa, že v Nemecku je zaručená politická demokracia. Krajina sa stala členom Spoločnosti národov. Hitler a jeho politický stúpenci konali, ako keby krajine hrozili nepriatelia a nacisti mali v blízkej budúcnosti získať moc. Hitler upustil od ilegálneho puču a miesto toho volil pouličné násilie a neúnavne agitoval, aby rozvrátil Weimarskú republiku.
Až v roku 1932 získal Hitler nemecké občianstvo a hneď nato sa usiloval o prezidentské kreslo. Aj keď zvíťazil poľný maršal von Hindenburg, stal sa národnou osobnosťou.

V posledných slobodných voľbách získala NSDAP 37,4% hlasov a stala sa najsilnejšou politickou stranou Ríšskeho snemu. Po niekoľkých mesiacoch intríg, 30. januára 1933 neochotný Hindenburg menoval „rakúskemu niktoša“ ríšskym kancelárom. Pre Hitlera to bol víťazný okamih. Bezvýznamný človek sa dostal k moci. Už začiatkom 1933 bolo zrejmé, že si Hitler nepraje, aby sa Nemecko stalo bežnou európskou veľmocou. Toho istého roku zrušil členstvo v Spoločenstve národov, v roku 1934 obnovil všeobecnú brannú povinnosť a roku 1936 obsadil Porýnie. Keď 2. augusta zomrel Hindenburg, zbavil sa i najnebezpečnejšieho protivníka, veliteľa SA Röhma a vo februári 1938, tesne pred vypuknutím svetovej vojny, prevzal i priame velenie wehrmachtu. Vojna vďaka výzvam k jednote okolo Führera a režimu zvýšila koncentráciu moci v jeho rukách, predovšetkým potom, keď zmeny na východnom fronte posilnili jeho nedôveru k vojenskému veleniu.

A preto tiež pri príprave atentátu 20. júla 1944, ktorý Hitler prežil, spolupracovali vojaci, dokonca i niektorí štátni úradníci a diplomati. V návale zúrivej pomstychtivosti rozpútal krvavé represie proti skutočným a pravdepodobným nepriateľom a nariadil obranu do poslednej kvapky krvi a taktiku spálenej zeme pred nepriateľom, ktorí sa do Nemecka valil od západu i východu.
Jeho posledným vyznaním antiboľševizmu a antisemitizmu bol prejav z 30. apríla 1945, keď pred samovraždou v bunkri kancelárstva, v Berlíne obsadenom Červenou armádou, odovzdal moc admirálovi Doenitzovi.