Obdobie II. mníchovskej revolúcie je však veľmi prekvapivým momentom. Po zavraždení Eisnera - ministerského predsedu - prišlo niekoľko miliónov obyvateľov na poslednú rozlúčku. Vo vojenskom sprievode, po boku vysokopostavených dôstojníkov možno zahliadnuť rotníka. Všetko nasvedčuje tomu, že Hitler sa zdržoval vždy tam, kde bola moc. Tu je možné ho spoznať ako sluhu toho režimu, ktorý podľa vlastných, slov nenávidel. Je teda zrejmé, že v tomto období ešte nie je možné hovoriť o jasnej politickej orientácii. Keď začiatkom mája Ovenové oddiely obsadia Mníchov a rozvrátia republiku rád, Hitler cíti potrebu presmerovať svoje politické presvedčenie. O pár dní sa to stalo aj skutočnosťou. Zmena je veľmi viditeľná: jeden filmový záznam ukazuje mládenca v kožených nohaviciach, ale už na pravej strany politického spektra. Po tejto rýchlej výmene svojich názorov na štát a spoločnosť sa musel vypracovať nahor v pravicových kruhoch. Namiesto dôkladného preverenia sa na základe odporúčania bývalého spolubojovníka, dostáva do volebnej komisie, ktorej úlohou bolo vyvrátenie a rozvrátenie komunistických organizácií a správ. Hitler sa s vďačnosťou ujal svojej novej práce, slúžil svojím pánom aj za cenu poškodenia svojich bývalých kamarátov. Jeho „výnimočnosť“ v tejto oblasti dokazuje aj fakt, že podáva správy aj zo zasadnutí lavice, ktorých sa osobne zúčastňuje.

Hitlera neprepustili z armády, šťastena už koľkýkrát pomohla. Mníchov v tomto období bol antikomunistickým sídlom, kde hľadali účinných propagandistov. Koncom mája 1919 preberá velenie nad 4. bavorským ríšskym Gruppenkommando Karl Mayer, kapitán, ktorý opisuje svoje prvé stretnutie s mladíkom nasledovne: „S tým istým nasadením by pracoval pre francúzskeho či židovského zamestnávateľa, ako jednému árijcovi. Keď som sa sním stretol po prvý krát, pôsobil dojmom túlavého psa, ktorý hľadá svojho pána.“ Mayer bol vtom čase silným antisemitom, dôkladným odporcom republiky rád a stal sa duchovným učiteľom strateného zvieraťa (jeho osud je však v rozpore s očakávaním. Bol väzňom koncentračného tábora, lebo protirečil nacistickému vedeniu.). Hitler sa už oficiálne stal propagátorom svojho zoskupenia. Zúčastňoval sa politického učenia, kým on sám učil dav. Oboznamovali ho s najkrajnejšími pravicovými názormi, týkajúcimi sa spoločnosti, hospodárstva alebo sociálnych otázok. A ,,politika“ ho vyslobodila z izolovanosti, konečne sa mu dostalo uznania jemu myšlienkovo blízkeho publika.

Po podpise potupnej Versaillskej zmluvy sa nálada voči signatárom zjavne zhoršila. Boli považovaní za zradcov národa a ríše. Dostáva sa posledná mozaika do Hitlerovho politického videnia: Židia ako Aisner, Toller, alebo Musham sa tiež zúčastnili na „mníchovskej revolúcii“. Od tohto okamihu hľadá všetko zlo v tejto náboženskej skupine. Je to prvý dokument, v ktorom je jasne rozoznateľná Hitlerova nenávisť voči Židom. Tu už však nemožno hovoriť o súkromnom charaktere týchto prejavov, ktoré skrýva pod masku „antisemitizmus rozumu“. Táto trojročná škola, kde sa stal jedným z elitných žiakov, končí nasledovným rečníckym prejavom: „Konečný cieľ musí byť absolútna likvidácia Židov.“

Posledným stupienkom jeho kariéry sa stala malá pravicová strana Deutsche Arbeitspartein (DAP), na zasadnutí ktorej vystúpil s prejavom. Jeden člen najužšieho vedenia skonštatoval: „Ľudia, ten má ale veľkú výrečnosť, ten by nám mohol byť užitočný.“ Hitler sa chopil ďalšej príležitosti, vďaka ktorej sa znova zbavil existenciálnych starostí. Nezniesol však ďalšiu autoritu v strane. Preto sa strana transformovala na NSDAP, kde vládli hnedokošeliari. Strana vznikla podľa vojenského vzoru: velitelia, uniformy, poslušnosť. Teraz sa obrátil k politike s takým nadšením, ako predtým k umeniu či vojne. Zapálil sa v ňom nový oheň, ktorý mu dodal presvedčenie, že on je spasiteľom národa. Jeho súkromný život nepriniesol žiaden zvrat a ešte aj to málo obetoval svätej myšlienke.

Žil dvojakým životom: jednak prezentoval úlohu demagóga a rolu „upper ten“. Prvú osobu sponzorovali aj vplyvné hospodárske kruhy, veď rečník ľudu propagoval aj nimi uznávané pohľady. Tu si získava svojich prvých prívržencov nežnejšieho pohlavia. Zostane večným tajomstvom, čo priťahovalo tieto slečny vysokého postavenia. Či to bola elementárna divosť, ktorú zakrývala svornosť. Dôveryhodné zdroje opisujú mladého Hitlera ako nespoločenského, ktorý si s obľubou hrýzol nechty a jeho výzor bol v ostrom kontraste s jeho okolím: nosil žlté kožené topánky, batoh, modré sako s fialovou košeľou, hnedú vestu a výraznú bordovú kravatu. A napriek svojmu pokroku v jazykovej oblasti, často sa stávalo, že pokazil slovné spojenia či sa zajakával. Jeho fanatizmus ho preslávil ako nejakého divocha prezlečeného za človeka, zaujímajúceho sa o politiku. Hitler sa nezmenil, zostal čudák a samotár, ktorý sa chytí každej ponúknutej príležitosti.

Táto charakteristika je veľmi dobre pozorovateľná pri pokuse o puč z roka 1923. Tu neprehrali „ideológie“, ale zdanlivo ich vodca. Zdalo sa, že nafúknutá bublina o Führerovi sa rozpukla. Hitler teda nevidel inú možnosť, ako samovraždu. Zachránila ho jeho mecénka, Helene Hangfstaengl, ktorá v poslednej chvíli vykrútila zbraň z jeho rúk. Nepodarený puč ho natoľko zranil, že odmietol dva týždne akýkoľvek prísun stravy. Nakoniec Hitler nielenže prežil neúspech, ale z neho aj profitoval. Premenil svoju porážku na víťazstvo, súdnu sieň premenil na rečnícke pódium, odkiaľ šíril svoju demagógiu. Landbergské väzenie sa stalo centrom zakázanej DAP. Hitler dostával kytice a pozdravy z celej krajiny a miesto uväznenia sa stalo vyhľadávaným miestom pre rodinné výlety. Najznámejším momentom tohto obdobia bolo autorstvo knihy Mein Kampf.

Mein Kampf znamenalo pre neho ďalší úspech. Jeho predajnosť bola na to obdobie slušná, čo je možné pripísať tomu, že poctiví členovia NSDAP si považovali za svoju svätú povinnosť kúpiť knihu. Z toho vychádza, že ako sa zvyšovala členská základňa strany, tak rástli aj jeho privátne príjmy. Teraz sa mohol plne oddať svojmu bohémstvu: viezol sa v bordovom mercedese, jeho sprievod tvorili samé mladé dievčence, kúpil si ovčiaka a obklopoval sa jedine bavorskými kultúrnymi zvykmi.