3 SILA DEMAGÓGIE
3.1 Hitlerov talent

Hitler disponoval výnimočným talentom: komplikované myšlienky bol schopný vyjadriť jednoduchými - pre všetkých zrozumiteľnými - vetami. Toto mohla byť jedna z hlavných príčin enormného rastu jeho popularity. Schôdze NSDAP sa čoskoro stali najvyhľadávanejšími miestami Weimarskej republiky. Ľudia čakali predstavenia, ktoré by im vrátili ich stratené identity. V budove cirkusu Krone (14. augusta 1920) sa zhromaždilo 6 500 osôb, ktorí boli zvedaví na politické predstavenie Adolfa Hitlera. Najväčšiu časť publika tvorili tí, ktorí prišli zo zvedavosti, iní z viery v dobrú zábavu. Politická agitácia- ako bavenie ľudu. Ľudia čakali so senzačným napätím na rečníka. Tu sa musí niečo stať. Tu sa poráta s nepriateľom. Príťažlivosť týchto zjavov bola práve v jej agresívnej vonkajšej podobe. Skôr s domnelým, ako prítomným nepriateľom je oveľa ľahšie skoncovať a ukázať sa ako odvážlivec. Tieto výstupy mu zabezpečili nielen titulné články a ohlasy, ale predovšetkým budili dojem rozhodnosti.

Divý výzor zodpovedal presne obsahu a používaniu slovných spojení. Tu sa niekto opovážil na rovinu povedať to, čo sa hovorilo len za stolmi tajných spoločenstiev. Jeho reči obsahovali prekrútenú pravdu. Bol proti vnútorným nepriateľom, proti liberálom, demokratom, marxistom, ale znova a znova proti Židom.

Avšak iba vďaka týmto „cnostiam“ by si nevedel získať také obrovské publikum, keby on sám neveril vo svätosť svojho poslania. Populárnu demagógiu absolútne účinne spojil so svätou vážnosťou svojej doby a stal sa jedinečným v tomto odbore. Hitlerovi nestačilo, že preklial svoju dobu a režim - on sa stal nositeľom politického myslenia.
Výnimočnosť Hitlera sa týka predovšetkým jeho výnimočnosti rečníka. Čo sa týka jeho famóznych výkonov, treba poznamenať, že napriek dojmu spontánnosti, realita bola iná.

Hitler už dávno prezradil, že rečníctvo je umením zručnosti a výrečnosti, ktorá však musí byť nacvičená a dokonale prepracovaná. Na základe vlastného priznania potreboval dva roky, aby sa stal dokonalým pánom nad všetkými fintami a na všetkých jazykových stupňoch mohol majstrovsky rozprávať. Aj keď sa javili jeho reči veľmi spontánne na tribúne, nakoľko bezchybne sa rútili vetné spojenia za sebou, jeho oficiálne prejavy boli vždy až do najmenších detailov prepracované a pripravené. Všetko to vyžadovalo jednu presnú a veľmi úzko špecifikovanú choreografiu. Aj tie najúprimnejšie sa zdajúce gestá boli len málokedy znakom pravého citového stavu, najčastejšie boli veľmi účinne zapracované do zostavy. Hitler strávil hodiny pred zrkadlom pozorovaním a variáciou vlastnej mimiky. Veľmi pozorne a dôkladne prezeral fotografie svojho osobného fotografa, .ktoré zobrazovali jeho prejavy tela počas týchto cvičení. Cieľom tejto práce bolo, aby mohli byť určené najefektívnejšie pózy: zovretie ruky v päsť, hrozivý prst ukazujúci smerom k Bohu, rozpažené ruky berúce pod svoju ochranu celé Nemecko. Takýto jazyk gestikulácie sa na nemeckej politickej scéne do jeho obdobia neobjavil. Hitler bol novátorom aj vtom, že tento spôsob vplyvu na masy využíval zámerne. Len tie gestikulácie sa objavili na pódiu, ktoré prešli na „domácej scéne“ prísnymi skúškami a boli schválené. Nebolo zriedkavé, že pred hlavnými rečníckymi prejavmi bola hlavná skúška deň vopred.

Jeho školenie je pochopiteľné už len z tých dôvodov, že príroda ho neobdarila krásou - čo sa všeobecne pokladá za krásu. Nemalo byť na ňom nič príťažlivé, niečo obdivuhodné či závideniahodné. Nebola to ani krása, ani ľahkosť, ani elegancia, ba ani melodický hlas. Krivo chodil, nepodarene stál, nedokázal vyrovnane sedieť. A napriek tomu vyžarovala z neho taká moc a niečo neopísateľné, že sa dokázal prepracovať až k najvyšším métam politického života.

Je teda zreteľné, že svoju argumentáciu nestavia na racionalite, ale na citoch. Pri jeho prejavoch je pozoruhodné, akú veľkú emocionálnu odozvu bol schopný vyvolať. Klaus Mann počas jedného prejavu spozoroval, ako vedľa Hitlera sediaca žena bola až v sexuálnom vypätí. Nezakladal svoje reči na výchove, vzdelaní, cítení, ale dotýkal sa takých morálnych hlbín, ako sú viera, láska či nenávisť. Nebolo dôležité pochopenie prejavu, ale precítenie. Nebolo nutné mať mienku, ale schopnosť a zážitok vžitia sa do slov a ich obsahu. Dosiahnutie tohto cieľa postavil Hitler na základnom pravidle reklamy tisícnásobnom opakovaní jednoduchých viet.