(24.4.1822 Liptovský Mikuláš – 23.5.1876 Zlaté Moravce)

Život

Janko Kráľ pre nepokoj ducha a prudkosť prichádzal do konfliktov so svojimi vrstovníkmi. Pre svoje postoje a nepredvídateľné správanie mu prischla prezývka “divný Janko”. Bol samotár a mnohí ho pokladali za čudáka. Napriek tomu cítil so svojím národom a prežíval jeho osud. Bol to básnik s talentom od Boha. V básniach vyjadroval myšlienky a city prostého utláčaného ľudu, a keďže to bol burič a revolucionár, bola jeho poézia nabitá emóciami. Ostatní básnici nariekali nad osudom národa, on ho burcoval.

Dokonca sa prejavil kriticky voči Štúrovi, od ktorého Slovenských národných novín čakal rovnako radikálne postoje. Svoju prchkosť naplno uplatnil v revolúcii 1848 až 1849. V marci 1848 v Pešti Kráľ napísal niekoľko revolučných básní. V básni Tri vŕšky zaznelo: “Na troch vŕškoch zlatý kríž, na doline skala - aj Slovák má krajinu, ako iní kráľa.“ Rukopis básní sa prostredníctvom J. M. Hurbana dostal do Prahy i do Viedne a tam obe vyšli na tisícoch letákov.

Kráľovi to ale nestačilo, a tak sa pobral búriť do najbližšej slovenskej dediny, ktorou boli Hontianske Príbelce. Tam pôsobil jeho spolužiak Ján Rotarides. Spolu sa teda pobrali chodiť z dediny do dediny a burcovať ľudí.

Ján „Jani“ Rotarides mal dve sestry, na ktoré si „divný Janko“ pamätal z pobytu u spolužiaka pred rokom. Páčila sa mu najmä staršia Klára, no teraz, keď sa venoval revolúcii, nemal na ňu čas. Rotaridesa i Kráľa chytili 30. marca 1848 chytili na hornom plachtinskom salaši. V noci na 31. marca už sedeli vo väzenskej cele v Šahách a očakávali rozsudok smrti. Pre problémy okolo súdu Kráľa deportovali do Pešti. Napokon mu zachránil život chorvátsky bán Jelačić.

Ešte sa ani nespamätal z väzenia, a jeho povaha ho už huckala do skutkov. Začal organizovať dobrovoľnícky oddiel a bojovať „za princíp slobody“. Avšak potom v Liptovskom Mikuláši nastúpil do úradu kráľovský komisár Jozef Vietoris. Ten rozpustil dobrovoľnícky oddiel a jeho veliteľa, Janka Kráľa zatvoril do väzenia. Zdržal sa tam tri dni a potom ho vojenské veliteľstvo muselo prepustiť. Ihneď odcestoval do Viedne, kde informoval Hurbana a Štúra o tom, ako kráľovskí komisári vyčíňajú v slovenských mestách. Umrel na týfus v máji 1876. Zanechal po sebe manželku Máriu Polexínu, dcéru a troch synov. Dodnes nikto nevie, kde sa nachádza jeho hrob.

Tvorba

Aj sám Štúr uznal Kráľa za najtalentovanejšieho básnika. Predovšetkým jeho balady dali slovenskej poézii nový smer. Na nútený Štúrov odchod z katedry reagoval básňou Duma bratislavská. Osobitné postavenie v jeho tvorbe majú básne Krajinská pieseň a Tri vŕšky. Z revolučných rokov je aj báseň Duma dvoch bratov, báseň Šahy o dojmoch z väzenia, no najmä slávna Jarná pieseň. Najviac sa preslávil svojimi baladami. Zakliata panna vo Váhu a divný Janko je jeho osobnou spoveďou, balada Zverbovaný je výjavom zo života ľudu. Známe sú i Pán v tŕní, Povesť a Výlomky z Jánošíka. Nasledovala veršovaná romantická poviedka Syn pustiny, balada Kríž a čiapka a Skamenelý. Cyklus Dráma sveta zanechal iba vo fragmentoch. Osobitnú cenu má jeho Duma slovenská.