Albert Einstein sa narodil v židovskej rodine 14. marca 1879 v Ulme, priemyselnom meste v Nemecku (zomrel 18. apríla 1955 v Princetone). V nasledujúcom roku sa rodina presťahovala do Mníchova, kde si otec a strýko otvorili malú strojáreň a elektráreň. Albert sa začal zaujímať o fyziku keď mal asi štyri a ležal chorý v posteli. 

Je pokladaný za „otca novej éry fyziky“, v osobnom živote dokázal vždy zostať skromný a láskavý. Na rozdiel od celého sveta, ktorý ho pokladal za génia, on sám sa k otázke svojej geniality vyjadril (výrok sa preslávil) takto: „Nemám nijaké zvláštne nadanie, som iba vášnivo zvedavý.“

Einstein vlastne predstavuje markantný príklad toho, ako môže zdanlivo priemerný človek dosiahnuť úspech. 

V škole a v štúdiu patril skôr k zaostávajúcim – i to však malo základ kdesi inde, než v nedostatku schopností, no a jeho pracovná kariéra bola spočiatku tiež skôr poskromnejšia. 

Jeho životným krédom bolo: „Fantázia je dôležitejšia ako vedomosti.“  To ona ho viedla na jeho epochálnej mysliteľskej ceste až k teórii relativity.

Albert Einstein - MLADOSŤ, ŠKOLA a PRÁCA

Začiatkom školského roka 1896/1897 začal so štúdiom na Polytechnike v Zürichu. Na rovnakú školu prestúpila aj srbka Mileva Marićová, ktorá v tomto ročníku študovala ako jediná žena rovnaký smer ako Einstein. Einsteinov vzťah k nej prerástol časom do ľúbostného vzťahu.

V roku 1900 získal učiteľský diplom a po piatich rokoch bez štátneho občianstva získal v roku 1901 švajčiarske občianstvo, ktoré si ponechal až do smrti. V tej dobe diskutoval Einstein jeho vedecké záujmy so skupinou blízkych priateľov, vrátane Milevy. S Milevou mal nemanželskú dcéru Lieserl, narodenú v januári 1902 v Srbsku, kde bola aj adoptovaná. Jej osud nie je známy a nie je vylúčené, že zomrela na záškrt, ktorého epidémia bola v tom čase v Srbsku.

V roku 1902 sa zamestnal na patentovom úrade v Berne. Zostal v ňom sedem rokov a tu vo voľnom čase napísal svoju doktorskú dizertačnú prácu (21 stranovú!), nazvanú Nové určovanie molekulárnych dimenzií, a okrem toho aj vedecké pojednanie Elektrodynamika pohybujúcich sa častíc. 

Roku 1903 si vzal svoju dlhoročnú partnerku Milevu Matic, s ktorou mali spolu nemanželskú dcéru a dvoch synov.

Ako rozprával istému priateľovi, raz ráno, keď sa zobudil, dostal nápad. Tým nápadom bola teória relativity, ktorá však potrebovala ešte niekoľko desaťročí na svoje rozpracovanie a na to, aby sa presadila. Vychádzala z dvoch otázok: „Ako sa správajú prírodné zákony vo vzduchoprázdne?“ a „Čo by sa stalo, keby som sa pustil za svetelným lúčom a napokon ho dohonil?“ Výsledná odpoveď znela: „Čas a priestor nie sú dve navzájom odlišné veličiny, ale vytvárajú spolu štvorrozmernú jednotu.“

To, že svoju teóriu nazval teóriou relativity, zdôvodňuje takto: „Vo svojich úvahách o problematike priestoročasu som prišiel k poznatku, že priestor, čas a hmota sú pojmy iba relatívne, t.j. platia len vo vzťahu ku konkrétnemu subjektu.“ 

Tento poznatok je skoncentrovaný v slávnej Einsteinovej rovnici    E=mc2 (energia sa rovná hmote vynásobenej rýchlosťou svetla na druhú).

Hmota telesa závisí od jeho rýchlosti, hmota a energia sú vo vzájomnej súvislosti. Jedna z definícii charakterizujúcich jeho teóriu zdôrazňuje, že sa ňou „ruší rozpor medzi hmotou a energiou tým, že hmota sa chápe ako zmrazená energia a energia ako skvapalnená hmota“. Heslovite to možno vyjadriť spojením „zakrivený priestor a časový ohyb.“

Keď sa v Berlíne o 33 rokov po vyslovení Einsteinovej tézy –roku 1938– Ottovi Hahnovi, Fritzovi Straßmannovi a Lise Meitnerovej podarilo rozštiepiť atóm uránu, znamenalo to nielen začiatok „atómovej éry“, ale aj potvrdenie Einsteinovej teórie v praxi: z malého množstva hmoty sa dá získať veľké množstvo energie. Prvá atómová bomba roku 1945 to iba demonštrovala týmto drastickým spôsobom.

Medzi vyslovením a potvrdením však uplynuli roky, v priebehu ktorých získal Einstein profesúru v Zürichu, Prahe a Berlíne, potom Nobelovu cenu, emigroval (1933) a stal sa svetoznámym človekom, všeobecne pokladaným za najväčšieho fyzika od Newtonových čias. Za tieto roky sa však odohrala aj „einsteinovská dráma“ a „prehrešenie fyzikov“ (R. Oppenheimer). 

Einstein neskôr vyslovil sebaobžalobu: „Vo svojom živote som sa dopustil veľkej chyby, keď som podpísal list, v ktorom sa odporúčala výroba atómovej bomby.“ Práve on, ktorý bol celý život pacifista! Vtedy však –roku 1939– zoči-voči ohrozeniu svetového mieru a z lojality voči Amerike, ktorej občanom sa medzičasom stal, to považoval ako svoju povinnosť. Až do samej smrti ho to potom trápilo – tým väčšmi, že vtedajší strach pred nemeckou atómovou bombou sa zakladal na neinformovanosti: nemeckí vedci nikdy nepracovali na jej vyvinutí.

V americkom Pricetone požíval síce vážnosť a úctu, ale necítil sa tu doma. Roku 1950 sa priznal svojej nevlastnej dcére: „Už 17 rokov žijem v Amerike, a pritom som si neosvojil nič z mentality tejto krajiny.“ Podobne, ako mnohí ďalší emigranti, zhrýzal sa túžbou po Európe, ale na to, aby sa ešte raz presťahoval nazad, sa už cítil pristarý. Roku 1952 odmietol ponuku stať sa prezidentom Izraelu, po celý život si bol vedomý, že na politickú úlohu by nestačil.