Dominik Tatarka životopis

Je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej literatúry a kultúry 20. Storočia, svojím dielom a životnými postojmi najvýraznejšie stelesňuje pojem angažovaného intelektuála.
Narodil sa 14.3.1913 v obci Drieňové v rodine roľníka ako predposledný zo siedmich detí a jediný syn. Otec roku 1915 padol na ruskom fronte. Ako nadaný chudobný chlapec dostal štipendium na gymnáziu v Nitre a Trenčíne, kde roku 1934 zmaturoval. Uverejňovať začal ako gymnazista v časopise Svojeť (1935). V Prahe študoval francúzštinu a neskôr odišiel na štipendijný pobyt na parížsku Sorbonnu. Ako profesor slovenčiny a francúzštiny pôsobil na gymnáziu v Žiline (1939 – 1940) a Martine (1941 – 1944). V roku 1939 začal v Slovenských pohľadoch okrem lineárno-kritických článkov a úvah uverejňovať aj poviedky , ktoré v roku 1942 vyšli v knihe V úzkosti hľadania. Tvorivosť ako hlavný princíp svojho projektu človeka zosobňuje v novele Panna zázračnica (1944). V románe Farská republika (1948) vykreslil pôsobenie totalitného režimu v SR na psychiku hlavnej sčasti autobiografickej postavy stredoškolského učiteľa Tomáša Menkinu. Po vojne krátky čas pôsobil ako úradník v štátnych službách, potom ako novinár v Národnej obrode a Pravde a funkcionár Zväzu československých spisovateľov. Po Februári 1948 si ideu pravdy stotožnil s komunistickou víziou. Svoje úvahy o neslobode človeka s totalitným režimom zhrnul v knihe Démon súhlasu (1956). Svoje fejtóny a črty napísal v knihe Ľudia a skutky. Novonastolenej doktríne socialistického realizmu sa usiloval vyhovieť románu Prvý a druhý úder. Prvým úderom je protifašistický odboj, druhým povojnová doba tzv. výstavba socializmu. V roku 1968 sa postavil proti okupácii ČSSR a stal sa trvalým oponentom a kritikom znovu nastoľovanej totality. V roku 1971 bol vyškrtnutý zo Zväzu československých spisovateľov a začalo sa jeho prenasledovanie režimom, ktoré neprestalo až do smrti. Mal úzke vzťahy s disidentským hnutím a ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77. Trilógia Písačky vznikla v samizdatovom období, jej jednotlivé časti vznikli v exilových vydavateľstvách: Listy do večnosti (1988), Sám proti noci (1984), Písačky (1988). V knihe Nahrávačky (1988) dal vyniknúť kráse jeho jazykového prejavu.

Z prozaických diel : Radostník, Družné letá (1954), Rozhovory bez konca (1959), Kohútik v agónii , Prútené kreslá (1962)
Napísal ešte diela: cestopisné črty: Človek na cestách (1957), neúspešná výrobná novela Naša brigáda (1962), výber z esejí, úvah, kritik a rozhovorov: Proti démonom (1968)
Zomrel v Bratislave 10. 5. 1989 v Bratislave.