Milan Rúfus životopis

Milan Rúfus sa narodil 10. 12. 1928 v Závažnej Porube v malej dedine na sever od Liptovského Mikuláša. Pochádza z rodiny murára. Po oslobodení bol jeho otec tajomníkom okresnej odborovej rady a potom správcom Domu osvety v Liptovskom Mikuláši.
Základnú školu vychodil v jeho rodisku – v Závažnej Porube a Osemročné gymnázium vyštudoval v Liptovskom Mikuláši. Po maturite roku 1948 sa zapísal na bratislavskú filozofickú fakultu, kde študoval slovenčinu a dejepis. Roku 1952 zavŕšil štúdia doktorátom filozofie. V roku 1960 získal hodnosť kandidáta vied o umení. Po skončení štúdií ostal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ako asistent, vedecký ašpirant, neskôr odborný asistent a docent (to v roku 1968). Tu prednáša dejiny českej literatúry 19. a 20. storočia. Milan Rúfus pôsobil aj v zahraničí a to v školskom roku 1971/1972 ako lektor slovenčiny a češtiny na neapolskej univerzite (Istituto Universitario Orientale). Milan Rúfus bol veľmi uznávaným spisovateľom. Svedčia o tom aj ceny, ktoré mu udelili. Roku 1970 získal štátnu cenu Klementa Gottwalda, roku 1977 titul zaslúžilý umelec a v roku 1983 mu udelili národnú cenu Slovenskej Socialistickej Republiky.
M. Rúfus nepatrí k básnikom, ktorí sa vo svojej tvorbe orientujú iba na vybranú tému, ale on ich používa viac a veľmi rôznorodých. Či už je to estetický postoj autora k svetu, spoločnosti i k sebe samému alebo sú to odlišné témy ako matka, otec, starí rodičia, neopätovaná láska; sovietsky partizán, tragické dôsledky svetovej vojny, protesty proti vtedajším vojnám v ďalekých krajinách (Vietnam, Kórea). Jeho poézia bola čiastočne ovplyvnená povahou (bol smutný z ľudskej bolesti na celom svete) a aj politikou (socialistická perspektíva a túžba po skutočnej ľudskej družnosti). Na jeho tvorbu vplývali okrem mnohých básnikov (Wolker, Jesenin, Novomeský, Baude – laire, Pasternak, Halas, Nezval, Seifert, Březina, Bezruč, Rázus, Krasko, Lenko, Kostra, Beniak) aj ľudové rozprávky a ľudové piesne. Milan Rúfus začal tvoriť už v roku 1944 ako 16 – ročný, keď uverejnil svoje prvé básne v mládežníckom časopise Prameň, ďalšie v časopisoch Nový rod a Mladá tvorba (1947). Počas vysokoškolských štúdií uverejňoval svoje básne v časopise Borba. V rokoch 1966 až 1970 spolupracoval s časopisom Romboid, v ktorom pomáhal redigovať poéziu a uverejňoval v ňom svoje eseje.
Hneď prvou svojou knihou poézie Až dozrieme (1956) sa predstavil ako zrelý básnik.

Kniha rozvírila hladinu literárneho života a vyvolala i polemiky, ale predovšetkým pozitívne ocenenie zo strany čitateľov, spisovateľov a literárnych kritikov. Oneskorené vydania zbierky Chlapec (1966) a najmä Chlapec maľuje dúhu (1974) ukázali, že to bola vlastne autorova druhá kniha a že svoju knižnú prvotinu mal pripravenú v roku 1952. Spoločným znakom zbierok Chlapec, Chlapec maľuje dúhu a Až dozrieme je etický postoj autora k svetu, spoločnosti i k sebe samému. Tento jeho etický postoj je spojený s osobitým videním a používaním metafory, ktoré bolo v tom čase nezvyčajné. Na začiatku 50. rokov prichádza Milan Rúfus s prekvapujúcou a originálnou metaforou, ktorá je ale súčasne mimoriadne esteticky pôsobivá. Po zbierke Až dozrieme začal v rokoch 1957 – 1963 tvoriť ďalšiu zbierku, ktorá však zostala torzom. S názvom V zemi nikoho ju zaradil ako cyklus až do knihy Triptych (1969) spolu s prvými dvoma zbierkami. V niektorých básniach akoby doznievala ešte jeho predošlá tvorba (teda etický postoj autora k svetu, spoločnosti a k sebe samému) a v niektorých básniach sa prejavuje motív ticha a mlčania. Báseň Ľudia v horách (1969), ktorú nájdeme v knihe Triptych, je na tému o ľudskom živote a jeho vzťahu ku krajine. Táto báseň vznikla za spolupráce fotografa M. Martinčeka, ktorý dal Milanovi Rúfusovi fotografie o krajine. V spolupráci s Martinčekovými fotografiami vytvoril ďalšiu knihu – Kolíska. Vyšla v roku 1972, ale jej rukopis vznikol skôr, ešte pred rokom 1968, kedy vyšla ďalšia zbierka – Zvony, ktorá obsahuje viacero básní zo zbierky Kolíska. Táto zbierka obsahuje veľké množstvo ďalších básní, ktoré tvoria jadro zbierky Stôl chudobných (1972). Všetky básne z tohto obdobia, s výnimkou zbierky Zvony, zoskupil do knižky Kolíska spieva deťom (1974), ilustrovanej Ľudovítom Fullom. Pre celú ďalšiu Rúfusovu tvorbu zostala príznačná spolupráca básnika s výtvarníkmi (napríklad báseň Kolíska, v ktorej fotografia slúži do istej miery aj ako výklad básní). Pre túto časť Rúfusovej tvorby sa na rozdiel od piesní a spevov predošlého obdobia stáva charakteristickým príslovie. Dielo skladajúce sa z ľudovej slovesnosti a z príslovia je Kniha rozprávok (1975). Kniha sa skladá z epických častí, čerpajúcich látku z Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí a z lyrických častí, inšpirovaných zväčša básnikovou dcérou. Ďalšie dielo, v ktorom sa inšpiroval ľudovou rozprávkou je cyklus Sobotné večery (1979). Tu spojil rozprávkové motívy od Dobšinského s lyrickými návratmi do spomienok na vlastné detstvo prežité v rodičovskom dome. Táto sčasti autobiografická knižka bola určená dospelému čitateľovi.

Ďalší krok vo vývoji poézie Milana Rúfusa predstavuje zbierka Hudba tvarov (1977), spätá ešte viac s dielom výtvarníka (Ľ. Fulla). V nej hľadá odpoveď na podstatu krásy a jej potrebu v živote ľudí. V náznakoch a citátoch sú v zbierke obsiahnutí viacerí autori našej i českej poézie (Hollý, Sládkovič, Hviezdoslav, Krasko, Nezval, Biebl) a obsiahnuté ľudové piesne, ozveny ľudových vzbúr a odbojov a história vôbec. Svoje dielo si Milan Rúfus rozšíril aj o eseje, ktoré sa aktuálnym obsahom i formou radia k vrcholu v našej literatúre. Kniha Človek, čas a tvorba (1968) okrem najvýznamnejšej časti s rovnomenným názvom, v ktorej rieši otázky poézie a jej vzťahu k dobe, domovu, pravde, slovu; obsahuje prejavy, vyznania adresované ľudovej slovesnosti, výtvarníkom, básnikom, charakteristiky diel, úvahy o vlastnej tvorbe a o literatúre ako takej. Na jednej strane táto kniha pomáha hlbšie pochopiť Rúfusovu tvorbu, no na druhej strane otvára množstvo otázok. Ďalšia kniha je výber z Rúfusovej esejistiky – O literatúre (1974). Do tejto knihy sú zahrnuté aj state z knihy Človek, čas a tvorba a prináša významnú úvahu o obnove symbolizmu v slovenskej poézii 20. storočia.
Milan Rúfus sa orientoval aj na prekladateľskú činnosť. Napríklad: Ibsenovho Peera Gynta (1966, v jazykovej spolupráci s J. Kaňom), Larmentonovej Maškarády (1958), Hrubínových 2 ´ 7 rozprávok (1973), výber z Hrubínovej poézie pre deti Ako sa chytá radosť (1978), Hrubínových Poém (1977), Tylovho Strakonický gajdoš (1978), niektoré Jeseninové básne v diele Belasá Rus (1957), ktoré patria k najlepším prekladom básní M. Rúfusa. Na jeho prekladateľskú činnosť vplývali hlavne Mihálik a Válek.