Tomáš Janovic životopis

Narodil sa 22. mája 1937 v Bratislave v úradníckej rodine. Základnú školu vychodil v Bratislave, kde začal chodiť aj do gymnázia. Zmaturoval však na Gymnáziu v Košiciach roku 1954. Potom študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolských štúdií roku 1960 sa stal redaktorom satirického týždenníka Roháč, kde pracoval až do roku 1990. Odvtedy je profesionálnym spisovateľom.

Publikovať začal hneď po nástupe na vysokú školu. Prvé práce uverejnil v Roháči. Knižne debutoval básnickou zbierkou Život je biely holub (1959). Poetikou voľného verša a zdanlivo civilným a epizujúcim štýlom v nej vyjadril generačné pocity mladej literárnej generácie a mladej slovenskej inteligencie vôbec, ktorá svojím rozchodom s dovtedajšími estetickými kánonmi predznamenávala aj neskoršie ideové rozpory. Účinnosť svojej poetiky postavil na voľnom priraďovaní faktov, ktoré ústia do nečakanej metafory a kontrapunktickej pointy. Konštrukcia takejto poetiky má blízko ku krátkym satiricko–humoristickým žánrom, čo nakoniec ovplyvnilo celú ďalšiu Janovicovu tvorbu. Jeho nasledujúce knihy Epigramatika (1962), Podpisy analfabetov (1965) a Posledná večera (1969) sú zbierkami aforizmov, epigramov, veršovaných i neveršovaných bájok, humoresiek, satirických próz a dialógov. Všetky sú zamerané proti spoločenským neduhom vtedajšej spoločnosti, ako sú spoločenská pretvárka, byrokratický stereotyp, protekcionizmus, rodinkárstvo, absolutizácia kádrových princípov a pod. Estetickú účinnosť dosahoval bohatou metaforikou, slovnými hrami, využívaním dobovej frazeológie, ale aj posunom k nadrealistickej bizarnosti a dadaistickej absurdite.

Satirickým žánrom, okrem tvorby pre deti, sa naplno venoval aj v nasledujúcom období. Jeho knihy aforizmov, epigramov, veršovaných bájok a satiricko–humoristických próz Óda po Zet (1983), Ko/z/mické piesne (1986), Od ucha k /d/uchu (1987), Moje najmilšie hriechy (1991) a Smutné anekdoty (1993), Najsmutnejšie anekdoty (1995), Ruka majstra (1997) stručne a vtipne komentujú život okolo nás. Spolu s Pavlom Vilikovským vydal knihu Okrídlená klietka (1998), ktorá obsahuje texty a aforizmy autora publikované v týždenníku Domino–fórum.

Rovnocennú pozornosť vo svojej tvorbe venoval T. Janovic aj literárnym žánrom pre deti, pričom sa sústredil na najmladších čitateľov.

Pre nich napísal knihu poetických veršov a krátkych próz Malá samoobsluha (1963), leporelo O cestovaní nosa Dlhonosa z paneláku na Island (1965), knihu humoristických rozprávok /Ne/ukradni tri vajcia (1968), zbierku básničiek zo školského prostredia Zakopol som o kalamár (1973), leporelo Zvieratká na dvore (1975) a zbierky širšie koncipovaných a kompozične prepojených básničiek Rozprávkové varechy (1975), Dín a Dán (1977) a Drevený tato (1979), ktoré neskôr vyšli spoločne pod názvom Drevený tato a jeho rozprávkové varechy (1982), zbierky humoristických básničiek Jeleňvízor (1982) a Kráľovná krásy (1986). Spoločne s Vladom Bednárom vydal zbierky humoristických básní My sme majstri nad majstrov (1983) a Snehuliaci (1985), a samostatne Kto sa nehrá, z kola von (1986). Knihu poézie i krátkych próz s tematikou prírody a jej zázračných premien vydal pod názvom Les (1987). .