Aristide Briand

Aristide Briand sa narodil 28. marca 1862 v Nantes. V buržoáznej rodine. Bol príkladom ojedinelého človeka, politika a diplomata. Zažil množstvo úspechov, ale i pádov. Napriek tomu zostával pragmatikom telom i dušou. Aristide Briand - viacnásobný predseda francúzskej vlády v rokoch 1909-1929 a najdlhšie pôsobiaci minister zahraničných vecí vo Francúzsku 20. storočia.

V roku 1926 mu tlieskal celý svet za Nobelovu cenu mieru. Túžba po mieri sa stala mottom jeho života. Spoločne s americkým ministrom zahraničia Kellogom dokonca zakázali vojnu. Zomrel pred sedemdesiatimi rokmi 7. marca 1932.


Detstvo a mladosť

Jeho rodičia vlastnili na Rue de Marchi v prístavnej štvrti skromnú malú kaviareň s názvom "Croix Verte". Hostia boli väčšinou námorníci a prístavný robotníci. Ked Briand nazývaný "Ary", mal dva roky, presťahovala sa jeho rodina do Saint-Nazaire - prístavného mesta pri ústí rieky Loire. Tu si otvoril jeho otec obchod s vínom a alkoholom, ktorý ale čoskoro predal, aby si otvoril malú hudobnú kaviareň "Café chantant". Tiež hostia tejto kaviarne boli námorníci, ktorí tu vyhľadávali zoznámenie s dievčatami z mesta.

Briand navštevoval vyššiu meštanskú školu v Saint-Nazaire. Nebol usilovným žiakom a rušil príležitostne vyučovanie malými žartmi, predsa však vzbudzovala pozornosť jeho učiteľov už skoro jeho neobyčajná inteligencia, silná duchaplnosť a chápavosť. Získal viackrát ceny za recitovanie dlhých textov naspamäť, čo pre neho vďaka jeho vynikajúcej pamäti nebolo ťažké. Stal sa chránencom riaditeľa školy. Tento podnikol s Briandom dlhé prechádzky, na ktorých sa rozprával s chlapcom o filozofii a literatúre, a tak mal veľký vplyv na jeho zmýšľanie a rétoriku. Briand si ponechal na svojho mentora láskyplné spomienky a prepožičal mu neskôr ako minister školstva kríž čestnej légie.

Ako 16- násť ročný Briand získal štipendium na základe jeho nadania, na gymnáziu v Nante a presťahoval sa tam, aby si ako internátny študent Bacaraleureatu urobil francúzsku maturitu. Fotky z týchto čias ukazujú Brianda dlho štíhleho, pestovaného mladého muža, ktorý ale pôsobil trochu chorľavo. Jeho priatelia ho prezývali vtipne -ten , ktorý oklame smrť. Tu vzniklo podozrenie v krátkom čase na tuberu.

Briand ako internátny študent si vážil francúzsku literatúru, diela od Jean-Jacque-Rousseau, Denisa Diderota a Jeana Racine. Na základe jeho jednouchého pôvodu nepatril Briand nikdy k typickým intelektuálom francúzskej buržoázie, ktorých ideály boli silno ovplyvnené osvietenstvom 18. storočia a spismi od Voltaire.

Po ukončení školy sa vrátil Briand v roku 1881 do Sanínt-Nazaire a vzal miesto pisára v malej advokátskej kancelárii. Suchá papierová robota sa mu čoskoro sprotivila a nudila ho. V roku 1883 dal výpoveď na tomto mieste a odišiel do Paríža, aby zahájil štúdium práva na Sarbonskej univerzite.

Ako 22 ročný začal svoju žurnalistickú prácu v silno ľavicovom týždenníku "La Demokratie de l Ouest" v Saint-Nazaire. Vo svojich príspevkoch, pod ktoré sa podpisoval ako Nihil, kritizoval prudko existujúci parlamentný systém a sociálnu nerovnosť, ktorú akceptovala konzervatívna buržoázia. V roku 1886 po zložení štátnej skúšky a získaní licencie, opustil Briand Paríž, aby vo svojom rodnom meste pracoval ako advokát. Vďaka jeho vynikajúcej rétorike a veľkým presvedčovacím schopnostiam mal čoskoro prvé úspechy ako obhajca trestne stíhaných pred súdom. Veľa svojich klientov zastupoval, obzvlášť v politických procesoch bez nároku na honorár.

V čase, keď bol na vrchole svojho vplyvu v medzinárodnej politike, sa Briand zúčastnil na večeri podávanej na pôde Spoločnosti národov v Ženeve. Hostia dostali do rúk jedálne lístky, na ktorých boli zobrazené karikatúry svetových politikov rozbíjajúcich sochu Marsa. Briand bol na nej vyobrazený, ako pokojne presviedča rímskeho boha vojny, aby spáchal samovraždu. Kresba zachytáva Briandov cieľ vo verejnom živote - odstránenie vojny z medzinárodných vzťahov - aj metódu, ktorou ho chcel dosiahnuť: osobnou diplomaciou a presvedčivosťou.

Študoval právo a skoro sa dostal do politiky, spájal sám seba s väčšinou pokrokových hnutí, písal články pre časopisy. Bol obdarený dedičstvom roľníka i aristokrata. Počas štúdia práva sa stal socialistom. Spriatelil sa s Julesom Vernom, ktorý sa v tom období stával známym spisovateľom. Spisovateľ považoval za láskavosť rozhovory s mladým, inteligentným mužom a pozval ho na víkend opakovane na prechádzky po Nante a okolí. Nie náhodou vo Verneho románe Dva roky prázdnin vystupuje 13-ročný Briand. Verne ho opísal ako veľmi inteligentného, odvážneho až drzého človeka, so schopnosťou pohotovo reagovať, avšak nie príliš ochotného mrhať čas čítaním a študovaním.
Briand to ale nahrádzal schopnosťou trpezlivo počúvať a diskutovať. Nikdy si nepripravoval svoje prejavy a patril k najväčším rečníkom svojej doby. Krátko po skončení školy sa stal spoluzakladateľom prvých socialistických novín vo Francúzsku L‘Humanité. Podporoval hnutie robotníkov a v roku 1894 ho zvolili za predsedu Francúzskej socialistickej strany. Do vysokej politiky vstúpil pomerne neskoro, vo veku štyridsať rokov, keď ho v roku 1902 zvolili za poslanca. Stal známym predovšetkým prípravou zákona oddeľujúceho cirkev od štátu.

Vyhlasoval o sebe že je silný partizán a ľavičiar, v čom je známy ako BLOC/ kontroloval poslancov pravičiarov /. V roku 1906 získal prvý ministerský post. Publicitu mu však prinieslo až kreslo predsedu vlády, ktoré získal v roku 1909. To už ale nebol členom socialistickej strany. Vylúčili ho, pretože sa údajne „spreneveril socialistickým myšlienkam a spolupracoval s buržoáznymi silami“. Tento fakt sa podľa jeho neprajníkov potvrdil v roku 1910, keď zabránil štrajku železničiarov - potenciálnych účastníkov štrajku povolal do vojenskej služby.

Briad bol zaujatý otázkami a rozdelení cirkvi od štátu. Bol peverený spísať a pripraviť zákon o oddelení a toto majstrovské dielo ho poznačilo ako nadchádzajúcu osobnosť/lídra. Bol úspešný.

Hoci musel z premiérskej stoličky viackrát odísť, vždy sa dokázal vrátiť. Irónia osudu chcela, že ako zarytý nepriateľ vojny musel viesť krajinu počas osemnástich kritických mesiacov prvej svetovej vojny. Nie veľmi úspešne, čo ho v marci roku 1917 opäť stálo miesto. Jeho hviezda začala naplno stúpať od roku 1925. Na mieste ministra zahraničných vecí, ktoré nepretržite zastával až do roku 1932. Vtedy sa mu podarilo presadiť pakt, ktorý zakotvoval vzájomné garancie medzi niektorými štátmi a zabraňoval ich agresii. Podpísali ho 16. októbra 1925 vo švajčiarskom meste Locarno a pre Brianda znamenal zisk Nobelovej ceny.

Druhý podstatný diplomatický úspech prišiel o tri roky neskôr. Dvadsiateho ôsmeho augusta 1928 v Paríži podpísali pakt, ktorý zakazoval vojnu ako prostriedok svetovej politiky. Spolupracoval na ňom s americkým ministrom zahraničných vecí Frankom B. Kellogom. Táto dohoda sa dostala do histórie ako Briand-Kellogov pakt.

Napriek tomu, že sa k nemu pripojilo až 60 štátov, nedokázal zabrániť neskorším vojenským konfliktom. V roku 1930 na pôde Spoločnosti národov prezentoval v memorande adresovanom 26 národom svoj koncept Európskej únie. Koncept po tom, ako Briand opustil veľkú francúzsku politiku, upadol na niekoľko desaťročí do zabudnutia.