Stále rovnako, rovnako zle.....

- spojenie, ktoré vystihuje život Andreja Sládkoviča ( vlastným menom Andrej Braxatoris). Narodil sa 30. marca, alebo 1. apríla 1820 v chudobnej rodine krupinského učiteľa Ondreja Braxatorisa a Terézie Bartholomeidesovej ako ôsme dieťa. Andrej mal 13 súrodencov, deväť bratov a štyri sestry. Po smrti jeho matky sa otec znova oženil a macochou jeho detí sa stala Alžbeta Kellnerová, s ktorou mal tri deti.

Po vychodení nižších škôl v Krupine poslali malého Andrejka do Perovčian v Honte, aby sa naučil maďarčinu. Od roku 1831 študoval na lýceu v Banskej Štiavnici. Roku 1838 nastáva problém s financiami, kedy Sládkovič opúšťa lýceum, aby si zarobil peniaze a následne v ňom pokračoval. Zakotvil v Ladzanoch, aby tam nahradil nedávno zomretého učiteľa a po necelom roku už bol naspäť v Štiavnici.

Keďže nemal peniaze na štúdium, začal doučovať deti Pavla Pišlu a zaľúbil sa do jeho dcéry Márie, ktorá bola jeho múzou na napísanie básničky Marína. Počas štúdia sa venoval recitovaniu, bol dirigentom v spevokole, ale čo je najdôležitejšie, písal si so štúrovcami, aby v roku 1840 odišiel do Bratislavy (vtedy Prešporok) a stal sa jedným z nich. Svoju veľkú lásku nechal doma a on naplno rozbehol svoju spisovateľskú kariéru. Básne uverejňoval pod prezývkou Quidam. Po doštudovaní ostal chudobný ako kostolná myš a začal učiť v Hodruši, aby si aspoň nejako prilepšil. Roku 1842 odišiel do Halle, kde chodil na prednášky filozofie a teológie. Dozvedel sa, že matka chce vydať jeho Máriu za zazobaného Jána Geržu. Ako pravý gentleman jej v tom nebránil, pretože chcel, aby bola šťastná, aj keď najradšej by si ju bol vzal, samozrejme, on.

Po návrate z Halle pôsobil ako vychovávateľ v Rybároch a neskôr bol farárom v Hrochoti. Zoznámil sa s Antóniou Júliou Sekovičovou. Začal si s ňou písať listy, a aj tu sa potvrdilo príslovie: čo oči nevidia, srdce nebolí. Pomaly ale isto zabudol na Máriu a čím ďalej viac myslel na Tonku. Toto ich písmenkovanie prerástlo do lásky a tá bola spečatená pred bohom v roku 1846. Po čase sa aj s početnou rodinou presťahoval na faru v Radvani, kde sa im narodili ďalšie štyri deti. Dokopy ich mali deväť, no za Andrejovho života mu zomreli štyri deti, čo ho dosť vzalo. V Radvani tiež nezaháľal: bol notárom, predsedom Zpěvníkového výboru a stále tvoril. Pre celoživotnú chudobu, nezdravú stravu a chatrnú stavbu tela mal podlomené zdravie. Ako 48- ročný ochorel a trpel až do 20. apríla 1872, keď ako 52- ročný podľahol prsnej vodnatieľke.

Aj keď ho život stále skúšal, on sa nikdy nesťažoval. Snažil sa so všetkými vychádzať a darilo sa mu to, pretože ho ľudia mali radi pre jeho bystrosť, humor a skúsenosti. Často si k nemu chodili po radu a ešte častejšie sa stalo, že sa u neho zastavili na obed či večeru. A on nielenže pohostil všetkých, aj keď sám nemal čo do úst vložiť, ale ich aj rozosmial. Bol to taký pohronský smejko.
Počas pohrebu Štúrovci na jeho hrob zasadili lipu a Ján Botto predniesol- držiac v rukách Marínu a Spisy básnické Andreja Sládkoviča:

Sládkoviču! tys nám dal, hľa, to-
my tebe čo za to?
Studenú chladnú hrudu...
No prídu časy a slávu tvoju
spomínať veky budú!