- básnik a vedec. Po univerzitnom štúdiu v Jene pôsobil ako vychovávateľ v Bratislave, profesor a riaditeľ srbského gymnázia v Novom Sade, redaktor a neskôr mimoriadny profesor na pražskej univerzite, literárny historik, jazykovedec, prozodik, etnograf a zberateľ. V roku 1848 sa zúčastnil na slovanskom zjazde, po revolúcii bol sledovaný a pokúsil sa o samovraždu. Napísal jedinú básnickú zbierku: Tatranská múza s lyrou slovanskou (1814). S Jánom Kollárom a J. B. Benediktim vydal dvojzväzkové Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Spolu s Palackým Najstaršie pamiatky českého jazyka (1840). Vrcholom jeho vedeckej práce boli Slovanské starožitnosti (1837), kde skúmal dejiny slovanských národov od ich indoeurópskeho pôvodu. Takisto Slovanský národopis (1842), ktorý obsahuje národopisnú mapu slovanských národov, ich etnickú i jazykovú klasifikáciu a definitívne vyvracia mýtus, že slovenčina je nárečie češtiny. Kollár a Šafárik pripravili pôdu pre štúrovskú slovenčinu – paradoxom je spis Hlasové o potřeby jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846), v ktorom nechýbal ani Šafárikov hlas, nebol však taký ostrý ako Kollárov.