Matej Bel sa narodil v roku 1684 v Očovej. Bol to slovenský historik, prírodovedec, jazykovedec a pedagóg. Bol všestranne vzdelaným učencom, tiež aj členom mnohých vedeckých spolkov. Zaujímal sa o kultúru, históriu, jazykovedu, národopis, zemepis, hospodárstvo a prírodné vedy. Stal sa priekopníkom moderných vedeckých metód. Vychádzal z dopredu organizovaného výskumného plánu, opieral sa o historické pramene a archívne dokumenty, usiloval sa o kritické spracovanie materiálu. Bol to jediný Slovák, ktorému bola časť diela publikovaná vo francúzskej encyklopédii.

Matej Bel bol tiež evanjelickým farárom, ako kňaz pôsobil v Banskej Bystrici, kde sa v roku 1714 stal rektorom evanjelického lýcea. Od roku 1719 pôsobil ako farár a rektor lýcea v Bratislave. Bratislavské lýceum sa jeho zásluhou stalo jednou z najlepších škôl v celom Uhorsku.

Za sympatizovanie s Rákociho povstaním proti Viedni bol Matej Bel odsúdený na smrť, neskôr bol omilostený.

Vyvrcholením celoživotnej práce Mateja Bela bolo štvorzväzkové dielo Historické a zemepisné vedomosti o novom Uhorsku. Bol to výsledok jeho spolupráce so študentmi, profesormi a učencami z celého Uhorska. Toto dielo sa stalo cenným historickým materiálom uhorskej i slovenskej minulosti. Matej Bel urobil veľa aj pre dobré meno a kultúru Bratislavy, v ktorej strávil väčšiu časť svojho tvorivého života.

Matej Bel bol pápežom Klimentom XII. vyznamenaný zlatou medailou a cisár Karol VI ho povýšil do šľachtického stavu.

Matej Bel bol jednou z najväčších a najvýznamnejších osobností kultúrneho života v Uhorsku v 18. storočí. Za svoju prácu si vyslúžil aj historický titul „veľká ozdoba Uhorska.“ Zomrel v roku 1749 v Bratislave.