Vážená porota, milí prítomní,

Dnes sme sem prišli, aby sme si spomenuli na niekoho veľmi dôležitého. Pripomenieme si 85. narodeniny Alexandra Dubčeka. Ako sa tak dívam okolo seba, je nás tu každým rokom viac a viac. Ak to bude takto pokračovať, o päť rokov budú musieť organizátori prenajať minimálne PKO.

Hoci nás tu je viac, nie všetci o Dubčekovi vedia. Ani moji spolužiaci toho nie sú výnimkou. Aj keď ich musím pochváliť, že za ten čas čo tu chodím sa už niečo malo priučili.

Vy, pani porotkyne, páni porotcovia, ste jeho pôsobenie zažili. Poznali ste tú milú, pre nás trochu deduškovskú tvár, videli jeho krásny a srdečný úsmev a počuli prívetivý hlas. Aj ja by som ho chcela takto poznať. Nechcem aby mi po pár rokoch naňho zostali spomienky len ako dejepisného pojmu či čiernobieleho obrázku. Hovorím z vlastnej skúsenosti z hodín dejepisu, kde mi naozaj Ľudovít 14. utkvel iba ako obrázok vysmiateho chlapíka v smiešnych šatách a ešte smiešnejšími červenými perami. Bola by som radšej, keby som o Dubčekovi mohla hovoriť ako o človeku, ktorého poznám. A hoci som nemala tú česť- stretnúť sa s ním viem, že by som ho určite mala rada. Ako to viem?

Predstavte si, milá porota, hit dnešnej doby, letný festival. Davy ľudí, ktorí skandujú meno aktuálnej popovej hviezdy či už No Name alebo Superstar. Máte to pred očami? Takto podobne to vyzeralo v roku 1968. Ale namiesto hudobných skupín ľudia volali meno inej hviezdy. Ľudskej. Kričali: „MY CHCEME DUBČEKA, NECH ŽIJE DUBČEK, DUBČEK!“ Verím tomu, že keby som v tej dobe bola na svete, stála by som uprostred davu a skandovala spolu s nimi až kým by na pódium nevyšiel vysoký, štíhly muž jánošíkovského typu. Fešák nie? A nezačal rečniť. Dopočula som sa, že nebol dobrý rečník- mával trému. No povedzme si pravdu, kto ju nemá. Ale viete čo? On mal dôvod nebyť najlepší rétor na svete. Mal vlastnosť, za ktorú by mnohí zaplatili majetok, ktorá zatienila tempo prejavu, kompozíciu či proxemiku. Dubček upútaval nie tým ako hovorí, ale tým čo hovorí. A to je naozaj dôležité. Nepoužíval lacné politické gestá či frázy. Hovoril jazykom obyčajného ľudu. Rečou, ktorej rozumeli a verili jej. Aj preto by som chcela stáť niekde tam, v dave a nasávať jeho charizmu a vieru v dobro každého človeka.

Takto sa mi naozaj páči ten náš Sáša. Ako človek. Mrzí ma, že o ňom viem tak málo. Dokonca som sa nedávno dočítala príbeh o jednej vysokoškolskej študentke, ktorá stretla v zahraničí Japonca, ktorý vedel o Dubčekovi viac ako ona. Hneď ako spomenula Slovensko zvolal: „ Á, Dubček!“

Túto nevedomosť, ktorú som pred tromi rokmi mala, už asi nezmením. Budem však o ňom získavať stále nové a nové informácie, aby jeho tvár, oči či úsmev nezapadli prachom v nejakej knižke či učebnici. Preto sa riadim jeho slovami, ktoré si požičal od Ľudovíta Štúra: „ Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“

Ďakujem za pozornosť