Juraj Fándly životopis

Bol starší ako Bernolák a už dlhší čas žil v priamom styku s ľudom, preto mohol literárno-osvetovým snahám bernolákovcov dať konkrétny obsah. Fándly nebol duchom meravým, rozumárskym, ako priemerní racionalisti jeho generácie. Bol v ňom opravdivý zápal za praktické vzdelanie ľudu, ale aj básnik, ktorý tušil rozkvet národnej myšlienky a predvídal nový svet, dvíhajúci sa zdola, z dedín. Sloh jeho kníh je neobyčajne živý. Silne sa ho dotkli heslá Francúzkej revolúcie o slobode, bratstve a rovnosti, ale v danej situácii sa nemohol za ne priamo postaviť. Vyvinul však veľké úsilie, aby pomohol roľníkovi, ktorý sa práve oslobodzoval spod nevoľníctva. Mal veľké koncepcie, bol optimistický a činorodý.
Juraj Fándly sa narodil 21. októbra 1750 v Častej pri Trnave. Teologické štúdia skončil v Budíne, po vysvetení sa stal kaplanom v Seredi a roku 1780 farárom v Naháči. Pre nervovú chorobu a slabý zrak odtiaľ odišiel v roku 180. Zomrel v biede a opustenosti, zabudnutý i priateľmi, 7. marca 1811 v Doľanoch. Keď Fándly vystúpil na verejnosť, bol už vyhranenou osobnosťou. Nepodliehal zvodom vtedajšieho feudálneho prostredia, nedal uspať svoje svedomie formálnym plnením povinností. Študoval staršiu i súčasnú literatúru filozofickú, hospodársku, prírodovedeckú a sledoval pokroky na poli techniky. Vedúcou myšlienkou všetkého jeho snaženia bola však otázka, ako pomôcť ľudu, aby sa vlastnými silami zbavil pút feudalizmu. Reformy Jozefa II. prijal s radosťou, ale súčasne poznal, že mnohonásobné vykorisťovanie ľudu neprestáva. Verejné ťarchy, roboty, dane a poplatky boli také, že ľud sa nemohol povzdvihnúť z hmotnej a duševnej biedy na vyššiu úroveň. Keď sa zrušili kláštory žijúce z milodarov chudobného ľudu, pocítil také uspokojenie,že mu dal výraz v obsiahlom literárnom diele, ktoré sa stalo najvýraznejším prejavom osvietenstva u nás a súčasne i burcujúcim dielom národného obrodenia. Bola to už spomenutá Dúverná zmluva mezi mníchom a diablom. Bolo to prvé väčšie literárne dielo napísané a vydané bernolákovským pravopisom. Malo prakticky uviesť do života uzákonenie slovenčiny. Fándly si bol vedomý tohto poslania. Fándly si ešte netrúfal veriť, že nový pravopis bude vyhovovať všetkým Slovákom, ale pritom sa oduševnene staval za Bernolákovu jazykovú reformu. A tento jeho postoj skutočne narazil na odpor. Fándlymu však išlo o viac ako o propagáciu Bernolákovej slovenčiny.

Ľudovým a pútavým slohom chcel upozorniť ľud, že nastávajú nové časy, v ktorých má platiť príslovie: Žáden bez práce nejída koláče. Fándly bol smelým kritikom žobravého mníšstva, otvoreným odporcom zneužívania náboženstva a ľudovej poverčivosti v prospech záhalčivých mníchov. Jeho kritika sa síce dovolávala cirkevných autorít a autority Jozefa II., ale jej predsvedčivosť a ostrosť pochádzali z vedomia, že bráni záujmy chudobného ľudu. Bola to kritika taká smelá, že musela vyvolať prudkú polemiku a nakoniec aj zákrok cirkevnej vrchnosti. Od leta 1789 do leta 1790 vzniklo päť polemických spisov. Fándly napísal svoju odpoveď v treťom diele Dúvernej zmluvy, ktorý spolu so štvrtým dielom zostal pre cirkevný zákaz v rukopise. V treťom diele preukázal dokladmi, aké ohromné bohatsvá sa dostali do moci reholí, ktoré tento kapitál nechávali ležať ľadom namiesto toho, aby ho použili na verejné dobro. Po tomto pravdivom obraze života ľudu navrhuje, aby sa bohatstvo zrušených kláštorov použilo na zmiernenie biedy, na poskytnutie zárobku stavaním fár, škôl a nemocníc. Veľkosť Fándlyho charakteru sa osvedčila v nasledujúcich rokoch, keď písal a vydal jeden za druhým poučné spisy pre ľud, nedajúc sa odradiť Bajzovými útokmi ani nepriazňou cirkevnej vrchnosti. Svoju úlohu kňaza chápal od začiatku ako úlohu osvietenského buditeľa medzi ľudom. Ešte prv, než prišiel do styku s mládežou okolo Bernoláka, konal v malom kruhu svojho pôsobiska to, čo potom chcel uskutočniť pomocou Tovarišstva v celom národe. Na založení Tovarišstva mal veľký podiel, stal sa jeho hlavným organizačným činiteľom a pokladníkom, čo bola pri vydavateľskej práci najťažšia úloha. Fándly študoval odbornú literatúru, poznal novinky lepšieho hospodárenia a pri svojej fare obrábal kúsok poľa,skúšajúc uplatniť to, o čom sa dočítal. Ba napomáhal aj domáci priemysel spoluprácou pri založení manufaktúr, aby zaobstaral ľudu zárobok. Súčasne písal knihy, aby získané poznatky rozšíril medzi roľníkov. Keď vzniklo Tovarišstvo, mal už svoj ľudovýchoný program pripravený. Roku 1792 vyšiel v Trnave jeho Piľní domajší a poľní hospodár, vynaučujíci ňevedomého pochibujícího hospodára. Ešte toho istého roku vyšiel druhý diel na 464 stranách pod názvom Druhá stránka. Roku 1800 vyšla Treťá stránka piľného domajšího a poľného hospodára. V nej oznamuje, že má v rukopise pripravených ďalších päť zväzkov, z ktorých je už štvrtý v tlači. Tieto knihy, ako sám uvádza, poučujú najmä o chove dobytka, koní a hydiny a ich liečení.

Osem zväzkov Hospodára spolu s ostatnými spismi, ako bol Zelinkár ( Trnava 1793 ), Slovenskí včelár, O uhoroch aj včelách rozmlúvání medzi uradskíma a richtárom ( obidva Trnava 1802 ), tvorí na vtedajšie pomery pomerne obsažnú encyklopédiu poľnohospodárstva, určenú pre široké ľudové vrstvy. No je to viac: je to aj výchova roľníka k novému životu, k národnému povedomiu, k ľudskej hrdosti a dôstojnosti, k pracovitosti, k racionálnemu chápaniu života a k demokratickému súžitiu. Tu Fándly nabáda roľníkov k spoločnému plánovaniu celoročnej práce, lebo vie, že zdokonaliť hospodárstvo možno len združenými silami. Fándly by bol vo výchove slovneského roľníka šiel ďalej, bol by sa pustil i do kritiky vrchnosti, ale to už pri zostrenej pojozefínskej cenzúre nebolo možné. O jeho autorskej svedomitoti svedčí, že uvádzal pramene, z ktorých čerpal alebo prekladal. Fándly veril, že s hospodárskym rozvojom národa sa bude rozvíjať aj jeho kultúra. Tomuto presvedčeniu dal výraz v Druhom obetúvání čiže venovaní svojho prvého zväzku Hospodára. Hovorí v ňom, ako sa zaradoval, keď sa pred troma rokmi založilo "literné učené tovarišstvo", a ako sa zarmútil, že pre politické premeny v krajine ochablo. Obracia sa na krajanov rečou, v ktorej pripomína slávu slovenských predkov, žijúcich v krajine od 5. storočia. Poznamenáva, že z nich pochádzali slávni panovníci, že medzi nimi ako prvými Slovanmi šírili slovanskou rečou kresťanstvo Cyril a Metod, že Slováci majú meno od "slávy", lebo víťazili nad Rimanmi a inými nepriateľmi. Potom povzbudzoval k spojeniu síl v presvedčení, že sa slovenská literatúra rozvinie a dosiahne svoj keď nie zlatý, tak strieborný vek. Akokoľvek veľká bola horlivosť, ušľachtilá a národu potrebná osvetová práca, ktorú vykonal Fándly, ohlas na ňu nebol primeraný jej významu. Tretí diel Hospodára mohol vydať až o osem rokov neskoršie. Tu uverejnil listy ( vyše 24 ) tých čitateľov, ktorí pochopili význam jeho snaženia a vyjadrili radosť a súhlas s jeho dielom. Z Viedne mu napísal tajomník tamojšieho "stánku" Tovarišstva, že by bolo potrebné založiť aj slovenské noviny, že Slováci vo Viedni by poskytli všetku pomoc, že sa o tom radia a uvažujú o prostriedkoch. Z plánu však nebolo nič, pravdepodobne pre nedostatok kapitálu. V treťom diele nachádzame aj oslavnú báseň na činnosť Tovarišstva, v ktorej sa osobitne spomína každý význačnejší slovenský spisovateľ. Báseň Chválospev o učeném slovenském tovarišstvu ( na 7. stranách ).
Fándlyho slovenčina nie je učenecká, vety sú prosté a jasné, akoby roľník rozprával s roľníkom. Okrem toho jeho úvody ( obetúvaňí ) sú presýtené národným povedomím, láskou k reči ľudu a hrdoťou z cyrilometodovskej tradície.

Pre vzdelancou zostavil Fándly knihu Compendiata Historia Gentis Slavae ( Stručná história slovanského národa, -Trnava 1793 ) zo spomenutej knihy Papánkovej a Sklenárovej. Vydal ju pre členov Tovarišstva roku 1793. Jej cieľom bolo prebudiť slovenských vzdelancov k národnému povedomiu a pritiahnuť ich k práci v Tovarišstve a k osvetovej práci medzi ľudom. Fándly, ktorý dobre vedel nemecky, maďarsky i latinsky, si uvedomoval, že slovenský vzdelanec by vo svojej ctižiadosti ochotne pracoval aj pre inú literatúru a iný národ, ak by bebol oboznámený s kultúrnou tradíciou Slovákov a Slovanov. Fándly ako osvietenec, ktorý cítil s ľudom a celý život preň pracoval, dostal sa do konfliktu s cirkevnou vrchnosťou. Táto okolnosť, ako aj rastúca politická reakcia podlomili nakoniec jeho vôľu a zdravie, zabraňovali ďalej rozvíjať šťastne začaté dielo. Bernolákovcom sa nepodarilo vydávať ani noviny, ani literárny almanach. Almanach Zora vyšiel až v tridsiatych rokoch 19. storočia. Príčiny boli aj v cirkvi, aj v hospodárskych pomeroch. Na kňazských učilištiach už nevládol taký duch slovenského vlastenectva ako za čias Bernoláka v Bratislave. Istá vec je, že vôľa písať a vydávať aj literárne umelecké diela bola. Dokázal to pozoruhoným spôsobom Bajza. Fándly tiež túžil po umeleckej literatúre, ale predsa len vzdelávanie ľudu poučnými spismi pokladal za dôležitejšie. Činnosť bernolákovcov síce nezískala slovenských evanjelikov pre slovenčinu, ale ich nepriamo povzbudila k horlivej literárnej práci v češtine. A táto práca zas viedla k užším kultúrnym stykom Čechov a Slovákov, čo bolo na prospech obom národom. .